Veta mo­jej mamy, ktorá mi utk­vela v pa­mäti. „Te­raz by si sa už chys­tala von a ja by som zasa se­dela doma sama,“ po­ve­dala. A mala pravdu.

Za­čala som do­spie­vať a s tým prišlo aj pre­hod­no­co­va­nie hod­nôt. Ne­po­viem, že správne, skôr pu­ber­tálne. Hlava 16-roč­ného diev­čatka sa za­me­rala na vy­umel­kový svet od­po­ze­raný z ro­man­tic­kých „diev­čat­kov­ských“ fil­mov. Túžba po láske a slad­kom vzťahu z hlavy vy­tla­čila všetko, čo ne­sú­vi­selo so snom ná­sť­roč­nej. Prišla láska, bo­les­tivá, no pekná. To­čil sa celý svet – s ňou aj okolo nej. Chcela si si pre­sa­diť svoje, na každý ma­min ar­gu­ment, prečo nie, si ty po­u­žila ten svoj – ale ja ho ľú­bim!

teenager1 - pexels

we­he­ar­tit.com

Stalo sa toho me­dzi vami toľko. Me­dzi te­bou a ma­mou. Viete sa ne­ko­nečne moj­kať a ob­jí­mať, no zá­ro­veň aj po­há­dať a jedna dru­hej ne­ro­zu­mieť. Prídu chvíle, kedy ti to, že ne­chápe niečo na prvý po­hľad jasné, bude pri­pa­dať na­naj­výš ab­surdné.

Bude kri­čať a ne­brať ohľad na to, že sa du­síš vlast­nými sl­zami. „Čo si to uro­bila?“ Nič. A vlastne všetko. Žila som ži­vot. Po svo­jom. A že to nie vždy bolo správne, s tým sú­hla­sím. Ale par­don, ná­vod na ži­vot ni­kde ne­kú­pim. Si po­vieš, že si sa jej zdô­ve­rila na­po­sledy. Že pravda sa ne­vyp­láca. A po­tom o ne­jaký čas príde úplne oby­čajná ne­deľa a tebe dôjde z päty do hlavy.

alplnmkyxpg-emma-frances-logan-barker

foto: thought­ca­ta­log.com

Že vtedy kri­čala? Vi­dela svoju malú dcéru pla­kať pre lásku a ne­ve­dela jej po­môcť. Sama to veľmi dobre po­znala.

Že vtedy neb­rala na teba ohľad? Bola chladná, lebo ti chcela ot­vo­riť oči.

Že ťa ne­do­ká­zala po­cho­piť? Do­ká­zala, ale nech­cela si pri­znať, že jej najm­lad­šie dieťa sa stretlo s kru­tos­ťou do­spe­lého sveta.

Te­raz se­díš v obý­vačke. V prí­jem­nom prítmí lampy, v tep­lých pa­pu­čiach a s ho­rú­cim ča­jom v ru­kách. Už si za­ho­jená. Bo­lesť pre­šla, lebo si na­šla liek. Nie. LIEK si na­šiel TEBA. Na­šla ťa láska. Nová, spa­ľu­júca a ko­nečne jed­no­du­chá. Si spo­kojná a šťastná.

„Ne­buď smutná, as­poň si spolu mô­žeme vy­piť čaj.“ A potom si to uve­do­míš. Ne­bola si tu a svo­jej mame si chý­bala. Svo­jou prí­tom­nos­ťou a spo­loč­ným ti­chom v ne­deľu ve­čer. Te­raz ju vi­díš šťastnú, pre takú ma­lič­kosť akou je tvoja osoba po­sa­dená na gauči vedľa nej.

 

Ďa­ku­jem, že si, mami! Nech príde kto­koľ­vek, vždy si náj­dem čas na čaj o pia­tej. Sľu­bu­jem!

Komentáre