Vsta­nem o de­via­tej. Na­jem sa. O je­de­nás­tej mi za­čína škola.

“Áno, Kris­tína. Máš ešte dve ho­diny,” ho­vo­rím si.

Takže dám si ov­sené vločky, ka­kao, po­zriem si je­den diel Sim­pso­nov­cov, as­poň trošku si za­cvi­čím, aby som sa pre­brala a… vy­be­riem si niečo na seba. Dobre. Ako je vonku? Teplo. Prí­jem­ných 21 stup­ňov. Takže šaty, tenký pre­hoz na to, to­pánky, tašku cez plece… či nie. Nie! Dlhý car­di­gan, vy­soké džíny, kve­tin­kové te­nisky a ten hriešne drahý ruk­sak, ktorý si tak už chrá­nim cez vyše roka. Áno to. Dobre. Zrkadlo, po­vedz mi a po­tvrď mi, že dnes to vy­zerá dobre na mne. Sakra! Nie. Opäť daj všetko dole. Od­znova! Takže. Hm… Krátke tričko, bla­zer, sukňa so zvý­še­ným pá­som a opätky. Po­dí­dem k zrkadlu. Pre­boha, dnes nie. Dnes sa v tom ne­cí­tim dobre. Ja vlastne dnes ne­mám ná­ladu na žiadnu sukňu. Haló! Mysli dievča. Ale nie, dám si predsa len tie vy­soké džínsy s te­nis­kami a biele tričko…. Či?

Za­tiaľ čo som ja, Kris­tína, vy­skú­šala všetky možné va­rianty ako sa dnes cí­tiť dobre či vy­ze­rať dobre, v Ban­gla­déši od pia­tej rána drela istá žena za 2 do­láre na deň na to, čo som ja práve zvliekla.

Stocksy_txp0f2de506LSx000_Small_324077

Ne­bu­dem kla­mať, že mám rada módu, ne­bu­dem kla­mať, že ne­cho­dím po ná­kup­ných cen­trách. A ani ne­bu­dem kla­mať, že som ke­dysi veľmi rada hro­ma­dila veci. Veď čím ich máš viac, tým sa lep­šie dá vy­be­rať a kom­bi­no­vať. Aha, tak preto som stála tú ho­dinu a pol pred zrkad­lom a ne­ve­dela, čo na seba. To je presne tá chyba. Mám toho až tak veľa, a ne­viem si vy­brať. Pre­tože to musí byť iné, no mu­sím sa v tom cí­tiť dobré, musí to byť vý­stižné, no nor­málne a tak ďa­lej.

Od toho mo­mentu, kedy som toto na sebe po­zo­ro­vala nie­koľko me­sia­cov som si po­ve­dala dosť.

Bol 11. ma­rec a ja som pre­mýš­ľala čo na seba. Dobre, Kika. Chyť tú vec. Chyť ju. A vy­hoď ju. Nie. Predsa to bolo na také krásne tričko lacné a je to moje ob­ľú­bené. Či iba pekné? Toto moja hlava ro­bila asi dve ho­diny. Do­niesla som ob­rov­ské vrece.

Tento ka­bát už nie. Už sa v ňom ne­cí­tim dobre. PREČ. Toto tričko som už ne­mala rok na sebe. PREČ!

Je­de­násty ma­rec bol pre mňa re­vo­lučný. v šat­níku mi zo­stalo päť vecí, dvoje to­pánky, dve ka­belky, je­den ruk­sak. Áno, ten kve­tin­kový, ten si veru ne­dám. Veci som roz­dala, či za sym­bo­lický ceny pre­dala. Išla som od­znova. Nie len vi­zá­žou.

Stocksy_txp4ff97342V1e000_Small_2883771

Ne­bu­dem kla­mať ,že to bolo skrz ne­jaký do­ku­ment. Ne­bu­dem ani kla­mať, že to bolo skrz sve­do­mie, že mám toho veľa. Je to tým, akým jed­no­duch­ším člo­ve­kom som sa stá­vala. Moja izba má mo­men­tálne jednu po­steľ z pa­liet, je­den stôl, bielu stenu, pár spo­mie­nok a vzácne veci, kto­rých sa na­ozaj nez­ba­vím. Bola to vnú­torná očista od všet­kého.

Nie, ne­cí­tila som sa ako na psy­chiat­rii a mnohí sa ma dnes pý­tajú prečo. Keď no­síte módu, ovplyv­ňuje Vás to i zvnútra. Verte či nie. Farby šiat Vás ovplyv­ňujú, úz­kosť Va­šich no­ha­víc, ma­te­riál Vášho trička. Toto všetko na Vás vplýva, taký často krát máte i deň či ná­ladu. A ak ja mô­žem vplý­vať na ži­vot čo i len jed­ného ta­kéto diev­čaťa/ženy či muža, ktorí denne vy­rá­bajú také tričko, ktoré je vlastne vy­ro­bené kr­vou, tak to ovplyv­ním.

Ovplyv­ním ho.

Zme­ním ho.

Pre­tože chcem a zá­leží mi na ži­vo­toch iných. Chcem aby sa aj on/ona smiali pri šálke čaju, vy­chut­nali si prvé jarné lúče a znova uvi­deli ra­dosť v očiach svo­jich detí. Jed­no­du­cho, aby žili.

Ja ve­rím, že i mo­jou (ne)kú­pou v ta­kýchto ob­cho­doch po­mô­žem as­poň jed­nému ži­votu. Pre­tože to je ce­lo­ži­votná úloha nás, ľudí. Po­môcť či za­chrá­niť as­poň jed­ného člo­veka.

zdroj fo­to­gra­fií: eli­te­daily