Opie­ra­júc sa o po­steľ se­díš na zemi a ob­le­čené máš py­žamo, z kto­rého si už síce tro­chu vy­rá­stla, ale jed­no­du­cho sa ho ešte ne­do­ká­žeš vzdať. Očami pre­chá­dzaš steny det­skej izby a spo­mí­naš na časy, kedy bola tvo­jím je­di­ným úto­čis­kom. Tvo­jím do­mo­vom. Na no­te­bo­oku ti bliká nie­koľko ot­vo­re­ných okien, mi­ni­ma­li­zo­vaný sú­bor s roz­pí­sa­nou prá­cou a do toho ti hrá ne­jaká ne­chutne sen­ti­men­tálna skladba, ktorá ešte umoc­ňuje tvoje myš­lienky. Zrazu ani ne­vieš ako a ste­kajú ti slzy po tvári.

Det­ská izba v tebe vy­vo­lá­vala toľko spo­mie­nok. Pla­gáty na ste­nách už síce dávno na­hra­dili fo­to­gra­fie, ale fľak na ko­berci, ktorý je ši­kovne skrytý pod skri­ňou či ply­šové hračky za­pad­nuté pra­chom tam ešte stále sú. Opa­ku­ješ si, že si mala krásne det­stvo a to aj na­priek tomu, že si ne­dos­tala vždy to, po čom si tú­žila. Možno to bude znieť ako klišé, ale vždy si mala to, čo si v tej chvíli po­tre­bo­vala. Ok­rem toho skve­lých sú­ro­den­cov či pria­te­ľov. A mi­lu­jú­cich ro­di­čov…

Áno. Áno, mi­lu­jú­cich… Vieš, že ťa vždy mi­lo­vali a budú mi­lo­vať. Ro­di­čov­ská láska je predsa je­diná be­z­hra­ničná a ne­ko­nečná… Veď čo na tom, že to ni­kdy ne­po­ve­dali?

foto: pe­xels.com

Te­raz však roz­mýš­ľaš, či si ne­spra­vila niečo zle, keď si to od nich ni­kdy ne­po­čula. Možno si mala me­nej vy­mýš­ľať pri obe­doch alebo po­čúv­nuť hneď na pr­vý­krát. Čo z toho, že si bola vždy naj­lep­šou z triedy, pý­chou ro­diny, bez­prob­lé­mová, slušná, ús­tre­tová, ni­komu si ni­kdy ne­po­ve­dala nie. Stále si sa sna­žila, aby ťa po­chvá­lili. Všetko si ro­bila viac pre nich ako pre seba. Chtivá po ich po­hla­dení, uznaní, po ich láske…

Najm­ladší mi­lá­čik ro­diny, ktorý väč­šinu ži­vota pre­žil po ich boku. Te­raz si však už od­išla. Nie ďa­leko, ale predsa. Ča­kala si, čo sa zmení. Či sa niečo zmení? Či ich diaľka do­káže pri­nú­tiť pre­ja­viť city, ktoré k tebe majú. Pre­tože ty si vždy ve­dela, že tam sú, ale jed­no­du­cho si to chcela po­čuť. Dú­fala si, že si bu­dete ko­nečne vzác­nejší a te­šila si sa na to, ako ťa pri­ví­tajú, veď toľ­ko­krát te­le­fo­no­vali, aby si sa už vrá­tila… No oni ne­pri­kla­dali is­tým ve­ciam taký vý­znam ako ty. Ne­chá­pali to. A hoci mali toho odži­tého pod­statne viac, ne­ro­zu­meli ži­votu. Ne­ro­zu­meli tebe. Ne­ve­deli, čo od nich chceš a ty si im to ne­ve­dela ni­kdy po­ve­dať.

Nie­kedy sa sama seba pý­taš, či je to ne­jaká hra, čo s te­bou hrajú. Veď na všet­kých so­ciál­nych sie­ťach zdie­ľajú tvoje fotky s po­pi­som, že akí sú šťastní a vďační za také dieťa. No sú na­ozaj hrdí alebo sa chcú len pred os­tat­nými po­chvá­liť? Ale veď oni zďa­leka ne­stoja za tvo­jimi úspechmi. Ty si to do­ká­zala sama, tým aká si. Akou ťa síce oni spra­vili, ale s tým, že ty si s tým mu­sela bo­jo­vať. Pod fot­kou stojí „máme ťa radi“ a vidí to celý svet… A prečo to ty ne­vieš? Prečo ti to ne­po­ve­dia, prečo ťa ne­po­chvá­lia, keď to tak cí­tia… Do očí, priamo. Nie len cez pís­menká…

66c049a4dfd160e78532f9d42eaa462f

foto: pin­te­rest.com

Te­raz si už veľká. Vraj do­spelá. So svo­jimi po­citmi vieš bo­jo­vať a emó­cie po­tlá­čať. No ešte pred pár rokmi to bolo iné. So sl­zami v očiach si ute­kala do svo­jej izby a svoj smú­tok pred os­tat­nými skrý­vala. Hoci si stále ča­kala, že sa v dve­rách nie­kto zjaví a po­vie „ne­plač“, sce­nár z ame­ric­kých fil­mov sa ni­kdy ne­zre­a­li­zo­val. Ni­kto ne­pri­šiel, ne­ob­jal ťa a ne­ute­šil. A ty si sa preto s tým na­učila vy­rov­ná­vať sama. Veď si mu­sela.

Dnes si už ty ma­mou. A si to naj­lep­šou na svete. Svoje deti dr­žíš za ruku vždy, keď mô­žeš a opa­ku­ješ im, ako ich mi­lu­ješ. Oni tomu možno ešte ne­ro­zu­mejú. Veď sú to len slová. No ty vieš, aké je to dô­le­žité. Ne­báť sa a po­ve­dať to. Veď slová majú takú moc. Vy­jad­riť to, čo člo­vek cíti je ne­ho­rázne ťažké. Musí v sebe niečo ako keby zlo­miť… Ale po­ve­dať blíz­kym, čo k nim cí­time je ne­vy­hnutné, po­trebné. A najmä, je to krásne. A ten po­cit nám ni­kto ni­kdy ne­vezme.

Kedy vám na­po­sledy po­ve­dali ro­di­čia, že vás ľú­bia? A kedy ste to po­ve­dali vy im?

Pre­lomte ba­ri­éry, za­bud­nite na hr­dosť, os­tych či ego. Zdvih­nite te­le­fón, na­sad­nite do auta, na­píšte mejl… Je to jedno ako, len to dajte zo seba von. A keď to vaši ro­di­čia ne­ve­dia po­ve­dať, tak to skúste vy. Lebo stále je tu šanca, na­učiť to aj ich. Dajte im ve­dieť, že je dô­le­žité, po­čuť to. Nech to ve­dia. A skú­šajú.

Svet je krásny, len sa treba ve­dieť po­ze­rať.

Mám vás rada!

Komentáre