Mys­lela som si, že Kris­tínu Far­ka­šovú po­znám. To, že viem, že na­pí­sala úspešné knihy Som mama a Som stále mama, a to, že je ne­sku­točne kre­a­tívny člo­vek, ešte ne­zna­mená, že ju po­znám. Pre­čí­tala som si pár roz­ho­vo­rov, v kto­rých pre­zra­dila to, že ne­píše o ška­re­dých ve­ciach, že je­diné, čo po­tre­buje, je viac leta alebo to, že pí­sa­nie je pre ňu psy­cho­hy­giena. Ale stále ma však niečo na nej prek­vapí, o čom som ne­ve­dela. A tento roz­ho­vor to po­tvr­dzuje. Kris­tína je ži­vel. Veľmi prí­jemne svoj­ský. A veľmi milý. A preto je naša #Slo­ven­kadna.

 

Kris­tína, po­známe ťa ako skvelú he­rečku, mamu dvo­j­ičiek a kre­a­tívnu by­tosť. Av­šak, ako by sa opí­sala sa­motná Kris­tína Far­ka­šová?

Ako by som opí­sala Kris­tínu Far­ka­šovú? Taká cel­kom dobre fun­gu­júca značka, ktorú baví to, čo robí a ľu­dia to zrejme cí­tia. To je Kris­tína Far­ka­šová. Moja značka. Ja som v sú­kromí už len Kris­tína, ktorá vlastní značku Kris­tína Far­ka­šová a do­tvára ju svoju hy­pe­rak­ti­vi­tou a ne­schop­nos­ťou vy­pnúť mo­zog. Inak som oby­čajná Kris­tína, ktorá sa nechce opi­so­vať, lebo chce byť sama se­bou a mať nie­kedy svätý po­koj. (smiech)

V rámci nášho heš­tegu #Slo­ven­kadna pod­po­ru­jeme mladé diev­čatá a ženy, aby si viac ve­rili, aby po­cho­pili, že sú vý­ni­močné a krásne. Ako sa vi­díš ty, čo sa týka krásy? Máš s tým prob­lém, alebo sa cí­tiš do­sta­točne se­ba­ve­dome?

Sa­moz­rejme. Asi ako každé do­spie­va­júce dievča som mala ko­pec kom­ple­xov, ktoré vo mne ešte pod­po­ro­valo sprá­va­nie spo­lu­žia­kov. Chva­la­bohu, čas ma z nich vy­lie­čil a ak mám byť úp­rimná, nie som veľmi žena, ktorá dbá o svoju krásu ne­jako vý­ni­močne. Sa­moz­rejme, že sa cí­tim fan­tas­ticky, keď od­chá­dzam od svojho ka­der­níka Tonka Ku­ruca, alebo keď ma nie­kde pekne na­fo­tia a vy­re­tu­šujú. Ale inak doma ani ne­mám také po­riadne zrkadlo, aby som sa v ňom kva­litne vi­dela, res­pek­tíve jedno mám, ale je na mieste, kde sa v ňom ne­vi­dím len tak, čiže to musí byť vy­slo­vene cie­lený po­hľad a ta­kých veľa ne­mám.

Aj tak je to jedno. Keď sa mám dobre, šťastne a spo­kojne, ne­mu­sím sa na seba po­ze­rať do zrkadla, aby som bola so se­bou spo­kojná. Keď mi je na­prd, alebo som prí­šerne una­vená, môj po­cit ne­za­chráni ani ten re­tuš. Ne­rie­šim sa, ne­mám na to čas a ani ma to ne­baví.

Čo pre teba zna­mená šťastný a po­ho­dový ži­vot? Mys­líš, že sa to dá do­siah­nuť alebo je šťas­tie len mý­tus?

Mys­lím si, že sa to dá do­siah­nuť. Som po­merne me­lan­cho­lický a úz­kostný typ, teda bola som. Vý­razne sa to zlep­šilo a som čo­raz te­ši­vej­šia, pre­tože som dala na moju in­tu­íciu a za­čala žiť slo­bodne. Bez obáv, kto si o mne čo myslí, či sa ne­sme­jem prí­liš na­hlas, bez obáv, či sa to alebo tamto má, alebo nemá, či sa to hodí, alebo nie. Je to sranda, že až v ne­ja­kej trid­sať päťke člo­vek zistí, že bol stále nie­kým, kto len nie­komu vy­chá­dzal v ús­trety, aby ne­bolo zle. Podľa mňa je dosť fajn, keď máte pri sebe ľudí, ktorí vás ľú­bia ta­kých, aký ste. Ja ich mám a po­maly pri­chá­dzam na to, že šťas­tie nie je mý­tus. Je to pa­ráda.

 

Každá máme svoje in­špi­rá­cie, vzory, ktoré nás mo­ti­vujú a in­špi­rujú. Koho máš ty vo svo­jom ži­vote, kto pri tebe stojí a po­máha ti?

To sú práve tí ľu­dia, pri kto­rých mô­žem byť ja. Bez obáv, ktoré aj tak ob­čas z mi­nu­losti vy­plá­vajú na po­vrch a na chvíľu ma zmätú. Som veľ­kou ob­di­vo­va­teľ­kou ľudí. Po­znám na­ozaj veľmi veľa ľudí, zau­jí­mam sa o nich, ob­di­vu­jem ich z ce­lého srdca a pod­po­ru­jem. Či už v sú­kromí alebo aj ľudí, ktorí sú ši­kovní a majú krásne ná­pady. Som pod­po­ro­va­teľ­kou krásy. Naj­viac ma isto in­špi­rujú moje dcéry Ela a Ma­tilda a roz­hodne aj môj dobrý muž, ktorý do­konca do­káže moje ná­pady, vý­mysly a sny pre­ta­viť do re­a­lity.

#ses­try @ali­ce­an­da­li­ce­com ❤️❤️ #moje

A post sha­red by kris­tina far­ka­sova (@kris­tina.far­ka­sova) on

Čo podľa teba chýba dneš­ným diev­ča­tám, že­nám?

Že muži nie sú mužmi. A tým pá­dom mu­sia byť ženy aj mužmi, no zá­ro­veň že­nami. A sú z toho una­vené. A je to otravné, lebo ne­môžu byť že­nami. A to je škoda.

 

Akú vlast­nosť si na sebe naj­viac ce­níš a čo, na­opak, ne­máš rada?

Fúha, asi si naj­viac ce­ním svoju schop­nosť te­šiť sa. A čo ne­mám rada? Že som ľahko zma­ni­pu­lo­va­teľná a ci­tovo vy­die­ra­teľná.

ja. by @kris­tia­na­vav­re­kova ❤️

A post sha­red by kris­tina far­ka­sova (@kris­tina.far­ka­sova) on

Ako vy­zerá tvoj bežný pra­covný deň? Ne­máš prob­lém so se­ba­dis­cip­lí­nou alebo sa mu­síš často do vecí tla­čiť?

Chva­la­bohu, mám prácu, ktorá ma ne­nor­málne baví. Res­pek­tíve, aby som bola pres­nej­šia, mám hry, ko­níčky, vy­mýš­ľa­nice, ktoré sa jed­ného dňa stali mo­jou prá­cou. Takže sa do nich tla­čiť ne­mu­sím, no rada prok­ras­ti­nu­jem na­prí­klad va­re­ním. Ak sa však do nie­čoho za­kus­nem, viem za pár ho­dín uro­biť aj troj­dňovú prácu.

 

Aká je tvoja pred­stava ab­so­lút­neho šťas­tia?

Žiť pre prí­tomný oka­mih a ne­rie­šiť bu­dúc­nosť. Lebo bu­dúc­nosť ne­exis­tuje. Áno, ja viem, že exis­tuje a aj bu­dúci me­siac bu­dem pla­tiť hy­po­téku, ale chá­peme sa, však?

Čo ťa štve na dneš­nom svete? Je niečo, čomu by si chcela po­môcť a tak vy­užiť svoju ,,slávu” pre dobrú vec?

Štve ma veľa vecí, ale kým o nich ne­mám na­ozaj do­sta­tok in­for­má­cií, ne­bu­dem ich hej­to­vať, pre­tože to je hlúpe. Štvú ma kla­mári, to asi kaž­dého. Svoju ,,slávu” vy­uží­vam pre po­moc OZ Ma­lí­ček a vždy, keď sa dá im ne­jako pris­pieť či po­môcť, uro­bím to. A mys­lím, že po­má­ham aj množ­stvu ši­kov­ných ľudí, aby sa o nich do­zve­delo pro­stred­níc­tvom mo­jich so­ciál­nych sietí čo naj­viac ľudí. Ak sa mi nie­čia práca páči, rada mu po­mô­žem, aby mu aj vy­ná­šala.

 

Akého ži­jú­ceho člo­veka naj­viac ob­di­vu­ješ?

Asi Da­laj­lámu. Keby ste sa pý­tali na sto ži­jú­cich ľudí, od­po­ve­dalo by sa mi ľah­šie.

 

Ako vní­maš kri­tiku? Predsa len, si ne­us­tále na očiach mé­dií, ne­cí­tiš tlak zo strany ve­rej­nosti?

Ne­zau­jí­mam sa o to, čo sa o mne ho­vorí. Ke­dysi áno, ale ne­bolo to prí­jemné, tak som sa na to vy­bodla. Je zby­točné nie­koho pre­svied­čať o svo­jich prav­dách, re­a­go­vať na ne­jaký bul­vár a cí­tiť sa ne­prí­jemne, že to, čo na­pí­sali, nie je pravda. Skrátka, ne­čí­tam to a tak o tom ne­viem. Po is­tej ne­prí­jem­nej skú­se­nosti už bul­váru ne­od­po­ve­dám na otázky a od­kedy do toho nie som za­po­jená, ne­trápi ma to.

Je­diné, čo mi na tom príde ab­surdné, je, že nie­kto má takú prácu, že robí iným ľu­ďom zle. To by som sa asi po­gr­cala na druhý deň. Ne­mám šancu nie­koho pre­sved­čiť, že ne­vie o mne a mo­jom sú­krom­nom ži­vote ani fuk. A inak, kri­tiku, po­kiaľ je kon­štruk­tívna a in­špi­ra­tívna, mám rada. Ve­ľa­krát mi po­mohla ro­biť veci lep­šie.

Aké je tvoje ži­votné motto alebo fi­lo­zo­fia, podľa kto­rej ži­ješ?

Pl­niť si sny.

 

Čo je pre teba naj­cen­nej­šia vec, akú vlast­níš? Mys­lím z ma­te­riál­nych vecí.

Byt. Pre­tože je to do­mov.

 

Se­díš v jed­nej miest­nosti s diev­ča­tami, ktoré majú 15 až 20 ro­kov. Roz­prá­vate sa o ži­vote a pý­tajú si od teba radu alebo ne­jakú dobrú myš­lienku. Čo by si im po­ve­dala?

Nech si pl­nia sny.

 

Komentáre