Ne­viem ako ty, ale ja som si už ne­raz po ne­vy­da­re­nom vzťahu po­ve­dala: „Te­raz nech­cem ni­koho“. V mo­jom okolí ba­dám čo­raz viac ľudí, ka­mo­šov, ka­mošky, ktorí sa s nie­kým stre­tá­vajú, píšu si, cho­dia spolu na kávu, pivo, na pre­chádzky, do kina, ale nie sú „vo vzťahu“ a keď sa ich spý­tam, ako to me­dzi nimi je, len po­kr­čia ple­cami, po­zrú sa na seba a samy ne­ve­dia, ako majú od­po­ve­dať. Ran­dia spolu, ale nie sú spolu. Stre­tá­vajú sa, ale nechcú vzťah .

Od ma­lička ma ro­di­čia učili, že ak niečo chcem, mu­sím si to za­slú­žiť. Sle­do­va­nie roz­prá­vok ma však  utvr­dilo v tom, že každý môže nájsť sku­točnú lásku, spriaz­nenú dušu bez vy­na­lo­že­nia väč­šieho úsi­lia a te­raz sa ču­du­jem, prečo sa môj princ na bie­lom koni ešte ne­do­sta­vil. Kde je ten vzťah, ktorý si za­slú­žim, ozaj­stná láska, ktorú mi sľu­bo­vali v det­stve? Ži­vot však nie je roz­právka, v roz­právke ti ne­po­ve­dia, že sku­točný vzťah nie je za­darmo, že sa musí bu­do­vať. Naša ge­ne­rá­cia však vy­rastá v ča­soch, kedy sa všetko dá rýchlo zís­kať, preto ak máme mať vzťah, tak len bez ná­mahy a väč­šieho obe­to­va­nia.

V snahe nie­koho upú­tať, oča­riť ho, čí­tame rôzne ná­vody ako na to, aby sme sa ne­mu­seli zby­točne na­má­hať, ne­vy­na­lo­žili pri­veľké úsi­lie a hľa­dáme tu pravú, ča­sto­krát najk­rat­šiu, cestu ako byť šťastný až do konca ži­vota. Ale ono to také jed­no­du­ché nie je.

1

Chceme per­fektný vzťah, ale nech­ceme na ňom pra­co­vať. Chceme niečo, čo nám dá ilú­ziu vzťahu, bez toho, aby to v sku­toč­nosti vzťah bol. Chceme hl­boké spo­je­nie pri za­cho­vaní vecí, tak ako sú, lebo takto nám to vy­ho­vuje. Chceme si v hlave udr­žať ideu lásky, ale nech­ceme sa za­mi­lo­vať. Chceme nie­koho dr­žať za ruku, ob­jať ho bez sku­toč­ného zá­väzku. Chceme teplé telo, ku kto­rému sa ve­čer pri­tú­lime, ale nie par­tnera. Chceme sa vedľa nie­koho zo­bu­diť, bez toho, aby sme si u neho vy­ba­lili kufre. Chceme od­menu, bez ri­zika. Chceme pred­stie­rať, že ne­máme emó­cie, že sa nech­ceme via­zať, za­tiaľ čo no­síme svoje srdce vo vrecku, pre prí­pad, keby ho nie­kto po­tre­bo­val. Hráme hru, v kto­rej tes­tu­jeme nie­koho, či je dosť dobrý na to, aby sme skon­čili hneď spolu šťastní, za­tiaľ čo ne­ro­zu­mieme ani samy sebe. Se­díme s pria­teľmi a ho­vo­ríme o pra­vid­lách hry, ale ni­kto ne­vie akú hru sa po­kú­šame hrať.

Je nám s dru­hým člo­ve­kom dobre, vi­díme kam to speje, ale ne­na­zý­vame veci pra­vými me­nami. Sto­jíme jed­nou no­hou vo dve­rách a bo­jíme sa vstú­piť ďa­lej, ale za­vrieť dvere nech­ceme. Držíme si člo­veka vo vzdia­le­nosti, na ktorú do­siah­neme, aby bol pri nás keď ho bu­deme po­tre­bo­vať, ale dosť ďa­leko na to, aby sa ne­poh­rá­val s na­šimi citmi, no naj­viac sa po­hráme so svo­jimi citmi my samy. Keď sa nám zdajú veci byť prí­liš blízko sku­toč­nosti ute­káme, scho­vá­vame sa, od­chá­dzame…Veď v mori je mnoho ďal­ších rýb, ďal­ších šancí na náj­de­nie lásky, ďal­ších po­ku­sov, ako byť šťastný do konca ži­vota v se­kunde a bez ná­mahy.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ale na­ozaj ti to takto vy­ho­vuje? Prečo sa naša ge­ne­rá­cia tak bojí vzťa­hov? Ne­pred­stie­raj, že ne­máš emó­cie, pre­tože každý vie, že tam sú a hra­nie hry na toho kto je sil­nejší ťa ur­čite raz omrzí. Tak na­zvi veci pra­vým me­nom a uvi­díš, že bu­deš na­ko­niec šťastná.

3

foto: eli­te­daily

co­ver foto: thought­ca­ta­log.com

Komentáre