Mys­líš si, že to, čo si uro­bil je správne. Mys­líš si, že tvoje sprá­va­nie je opod­stat­nené. Mys­líš si, že ju to prejde, že za­budne. Mys­líš ZLE!

Drahý, čo tak pre­stať mys­lieť. Čo tak od­hod­lať sa, ot­vo­riť ústa a opý­tať sa jej, ako sa cíti. Nie si sen­zor. Ne­máš ani len akú-takú pred­stavu o tom, čo sa odo­hráva v jej vnútri, čo si myslí ona, ako to všetko be­rie a ako je schopná sa k tomu po­sta­viť.

Je to se­bec­tvo. To ako svoju hlú­posť a po­kry­tec­tvo za­stie­raš slo­vami ne­šťastná ná­hoda, chyba, chvíľ­ková sla­bosť. Ne­ro­zu­miem tomu, ako sa jej do­ká­žeš po­ze­rať do očí a ne­chať svoje ústa, aby mleli je­den väčší non­sens za dru­hým. Opý­tala by som sa, kde máš sve­do­mie, ale oči­vidne si zo­bralo do­vo­lenku a spolu s tvo­jím cha­rak­te­rom le­žia nie­kde na pláži v Ka­ri­biku a sr­kajú drinky z ko­kosu.

To, že pre­chá­dzaš ťaž­kým ob­do­bím nie je re­le­vantné ospra­vedl­ne­nie pre tvoje sprá­va­nie. Je to rov­nako smiešne ako keď po­vieš, že si si ve­domý svo­jich chýb. Oči­vidne nie si keďže si schopný po­stupne a zá­kerne pod­rý­vať pôdu pod jej no­hami a na­ko­niec z toho všet­kého ešte vy­kor­ču­ľo­vať ako naj­väč­šia obeť.

Ona je silná, roz­umná, krásna a hlavne ne­zlomná. Ne­musí plyt­vať svo­jim dra­ho­cen­ným ča­som na to, aby ro­bila niečo tak zby­točné a bez­cenné ako je po­msta.

Vieš snáď aj sám, čo sa ho­vorí: Karma je ako 69, do­sta­neš to, čo dáš. Há­dam si ne­mys­líš, že zrovna teba to obíde. Ona cíti ľú­tosť, ktorú ča­som vy­s­trieda hnev, ale ver, ak od­íde aj ten, ne­os­tane po tebe ani len letmá spo­mienka. A v tom pri­chá­dzaš, zlo­mený ako sla­mený prút pri jem­nom ná­vale vetra, so sl­zami v očiach s pros­bou, aby ťa vzala späť.

Ne­sto­jíš jej za všetky tie slzy, ktoré prejdú vlák­nami jej van­kúša, ne­za­slú­žiš si ani jednu z nich. Ne­za­slú­žiš si, aby kvôli tebe tr­pela čo i len se­kundu, za­tiaľ čo sa ty za­krý­vaš cu­dzou pe­ri­nou a pa­ra­lelne si nad tým všet­kým umý­vaš ruky a očis­ťu­ješ sa tým, že si do­okola pri­po­mí­naš, že ona na to už dávno ne­myslí. Že už je to za ňou, za­budla.

Ne­vieš nič. Svo­jimi bez­du­chými pred­sta­vami ako to ona be­rie si okolo pravdy ani len ne­pre­šiel. Jed­ného dňa sa však stoly oto­čia a ty po­cí­tiš všetko. Všetku bo­lesť, ktorú si jej spô­so­bil. Vráti sa ti to, pre­tože celý tento sys­tém fun­guje presne na ta­kom is­tom prin­cípe ako bu­me­rang. Na to, aby sa to udialo ti ne­musí ni­kto priať nič zlé, stačí len, aby si do­stal presne to čo si sám ve­no­val. Po­cit, že nie je pre teba dosť dobrá, že je len dru­hou mož­nos­ťou, ktorú však ne­do­ká­žeš ne­chať ísť, pre­tože ti je s ňou fajn. Ub­li­žu­ješ jej tým, vieš to?

Bola tvo­jimi za­dnými dvier­kami. Žiaľ, asi si pre­po­čul tú zá­ko­ni­tosť, ktorá platí od­jak­živa a to tú, ktorá ho­vorí, že ne­mô­žeš mať ot­vo­rené oboje dvere. Za­čne ti pre­fu­ko­vať a keď sa tak stane tie tvoje za­dné vrátka sa s ra­cho­tom za­buchnú. To bude mo­ment, kedy to všetko ko­nečne po­cho­píš. Raz!

Komentáre