Do­mov je miesto, ktoré nás za­hreje, po­hladí, po­teší. Naša rodná zem. Po čase sa vždy vra­ciame späť k svo­jim mi­lo­va­ným. Na miesta, kde sme strá­vili naše chvíle det­stva či mla­dosti. Dnes ide doba veľmi rýchlo. Je akási upo­náh­ľaná a rýchla. Člo­vek sa ne­stihne ani oto­čiť a už je o rok starší. Ale keď sa vrá­time do­mov, vtedy sa na chvíľu za­staví čas.

Mnohí z nás ne­stí­hajú a sna­žia sa za­bez­pe­čiť si svoj ži­vot tak, aby boli s ním spo­kojní. Pri tom všet­kom ne­stí­hame na to naj­cen­nej­šie. Na do­mov a na hod­noty, ktoré sú stále prí­tomné. Čo­skoro budú Via­noce, na ktoré sa všetci te­šíme. Mi­lu­jeme tú at­mo­sféru, tie ra­dostné oči, ma­min a ot­cov úsmev a ob­ja­tie. Mi­lu­jeme chvíle s nimi. Ne­pot­re­bu­jeme drahé dary, ktoré nás sa­moz­rejme po­te­šia, ale mi­lu­jeme tú at­mo­sféru. At­mo­sféra ro­diny sa ne­vy­rovná ni­čomu. Najk­rajší je na tom mo­ment, kedy si uve­do­míme, ako nám na nich zá­leží, na mo­ment, kedy sme šťastné, kedy máme ten hol­ly­wo­od­sky úsmev a ne­vní­mame žiadne zby­toč­nosti a jed­no­du­cho vní­mame efekt ro­din­nej po­hody a lásky.

Dnes pu­tu­jeme po svete ako pút­nici, na­há­ňame sa za nie­čím lep­ším. Chceme do­siah­nuť svoje ciele a pri­ority, no ča­sto­krát zly­háme, pre­tože ne­stí­hame krá­čať s do­bou, alebo na­opak ideme až pri­rýchlo. Vy­tvo­riť si vlastný šťastný do­mov je tro­chu ťaž­šie. Člo­vek má pred­stavy a ví­zie. Žena má štýl, vie uro­biť zo všet­kého do­mov, no sku­točný do­mov tvorí ro­dina. Ak ne­máš ešte ro­dinu, je ťažko pre­d­ie­rať sa ži­vo­tom v meste či veľ­ko­meste. Sa­mota ni­komu ne­pro­spieva.

„Ideme do­mov, zbo­hom, veľ­ko­mesto, kde každý z nás bol ko­lek­tívne sám.“ (Jo­zef Ur­ban)

Komentáre