Všetko bolo pripravené. Pozvánky rozoslané, všetko zarezervované, šaty dokonalé. Nemohla som sa dočkať, kedy mu poviem svoje áno.

Keď v tom dorazila na Slovensko pandémia. Štát sa uzavrel a všetky hromadné podujatia sa zakázali. Tak, a čo teraz? Je ten májový termín taký dôležitý alebo sa vezmeme čo najskôr sa bude dať? Voľba padla na druhú možnosť. Svadbu sme teda preložili na koniec septembra. Chýbali už len posledné úpravy.

Plánovala som mať dokonalý rok, novú práca, svadbu, dieťa… Ale už som zistila, že nič sa stopercentne naplánovať nedá. Všetko sa môže zmeniť za zlomok sekundy. A aj sa zmenilo. Začiatkom leta som nastúpila do novej roboty. Pracovala som tam síce už pár mesiacov, ale kvôli pandémii sme všetci robili z domu.

Po pár dňoch v kancelárii som spoznala muža, ktorý mi dal úplne iný, nový pohľad na svet. Javil záujem, na aký som nebola zvyknutá. Stretávali sme sa čoraz častejšie. Chodili sme spolu na obed a po práci na kávu. Síce som doma mala všetko, po čom žena môže túžiť, zrazu som mala pocit, že chcem niečo iné. No sama som ešte nevedela, čo presne.

Po ôsmich rokoch upadne vzťah do istého stereotypu a postupne sa z neho vytratí všetka vášeň. Táto situácia ma dohnala zamyslieť sa nad svojím životom. Či vsadím na istotu a zostanem vo vzťahu, v ktorom evidentne nie som spokojná, lebo spokojnú ženu nikdy ani nenapadne zapochybovať o tom, či má vedľa seba toho správneho muža. Alebo podľahnem flirtu a budem pokúšať šťastie. A žeby to predsa boli len pochybnosti pred blížiacou sa svadbou?

V TEJ CHVÍLI SOM SI NEBOLA ISTÁ ANI V TOM, ČI HO STÁLE MILUJEM A ČI TO NIE JE UŽ LEN ZO ZVYKU.

Rozmýšľala som nad tým už niekoľko týždňov a pritom sa svadba nezastaviteľne blížila. No v jednom som si istá bola. Nedokážem mu pred Bohom sľúbiť lásku až za hrob! Nemôžem sa postaviť pred oltár naplnená neistotou. Potrebujem čas! Čas na premýšľanie, čas, aby som si sama ujasnila, čo vlastne chcem. Dúfam, že to pochopí. Musíme si dať od seba pauzu, aby som nespravila chybu, ktorú už nebudem vedieť napraviť.

Keď sa vrátil z práce, oznámila som mu, že potrebujem čas a sťahujem sa k rodičom. Zo začiatku nechápal, o čom to hovorím. No rýchlo pochopil, že v tom musí byť niekto iný. Ako inak by ma niečo také zrazu napadlo. Od kolegu som si zatiaľ držala primeraný odstup. Svojho snúbenca by som podviesť nedokázala, aj keď pokušenie bolo obrovské. Ale napriek tomu mal pravdu, mala som v hlave iného muža. Zbalila som si len to najnutnejšie a odišla. Však predsa sa o pár dní, možno týždňov, vrátim.

O týždeň neskôr som sa znova objavila v jeho byte, kde sme donedávna spolu bývali. Spýtal sa ma, či sa vraciam. Moja odpoveď ho nepotešila. Prišla som si totiž len po pár ďalších vecí. V tej chvíli som videla v jeho tvári takú bolesť a sklamanie ako nikdy predtým. So slzami na krajíčku mi povedal, že si mám zobrať všetky svoje veci a mám mu vrátiť kľúče. Pohár trpezlivosti pretiekol. Kým som sa zbalila, on zrušil svadbu, ktorá sa mala konať presne o mesiac.

Netrvalo dlho a svoje rozhodnutie som oľutovala. Nastal moment, keď mi začal chýbať náš spoločný život a komfort, ktorý mi poskytoval. Tentokrát si už ale istý nebol on. Prestal mi dôverovať a ja to úplne chápem. Odvtedy sa rozprávame len o nevyhnutných veciach, ktoré nás po toľkých rokoch spolužitia spájajú. Nebolo to z mojej strany múdre rozhodnutie, ale malo sa to takto z nejakého dôvodu udiať. A či to bol osud, ktorý mi takto dal druhú šancu nájsť šťastie niekde inde, alebo nešťastná zhoda okolností, ktorá ma dohnala k najväčšej chybe svojho života, ukáže až čas.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.