Možno to všetko až prí­liš pre­ží­vame. Roz­chody a ne­opä­to­vané lásky, školu, to ako byť naj­lep­šou ver­ziou sa­mého seba a ne­zos­tal nám čas byť deťmi.

Mám po­cit, že ani do­spelí v mo­jom okolí, ktorí to majú na­pí­sane na ob­čian­skom nimi nie sú. Nie sú si istí, na akú chcú ísť školu, ako by mala vy­ze­rať ich bu­dúc­nosť alebo ro­dina. Ro­dina a bu­dúc­nosť nie je práve to, nad čím by radi roz­mýš­ľali. Nie som si však úplne istá, či je lep­šie byť pred­časne do­spelý alebo byť tým do­spe­lým, ktorý sa tak vô­bec ne­správa.tumblr_static_49k7asj7hyqskwow4skg8kgksfoto: tum­blr

A čo to vô­bec ob­náša byť do­spelý? Ja som sa vždy cí­tila ako tá, ktorá je o krok vpred. Väč­šina mo­jich ka­ma­rá­tov bola mi­ni­málne o 2 roky star­šia a mňa všetci po­va­žo­vali tiež za star­šiu, pre­tože som tak vy­ze­rala a jed­nak som sa tak za­čala po­maly sprá­vať. To, či som bola na to pri­pra­vená, je pre mňa však do­te­raz otázne a stále ne­viem prísť na to, ako ma to ovplyv­nilo. Možno ma to trau­ma­ti­zo­valo a ja stále nie­kde v kú­tiku duše tú­žim byť tým ma­lým diev­ča­ťom, ktoré bude mať na to všetko ešte do­sta­tok času.

Ne­mô­žem sa bo­hu­žiaľ vrá­tiť do ob­do­bia kedy som ne­mu­sela če­liť ľu­ďom, ktorí by v pr­vom rade mali ve­dieť či do­spelí na­ozaj sú alebo sa na to len hrajú. Keď som bola die­ťa­ťom som si toto právo žiť bez­sta­rostný ži­vot odo­prela. Chcela som byť tou, kto­rej pre­dajú ci­ga­rety, aj keď na to nemá vek. Chcela som cho­diť na párty, ne­skôr som však cí­tila, že tam ne­pat­rím.

Moja iró­nia spo­číva v tom, že dnes do­spieť nech­cem. Nech­cem sa pri­dať ku ko­mu­nite ľudí, ktorá sa tvári, že zjedla všetku múd­rosť sveta, ale ne­vie si od­po­ve­dať na jed­no­du­chú otázku prečo na­prí­klad žije. Otázka možno na prvý po­hľad ne­pod­statná, ale ja si mys­lím, že by to taký do­spelý člo­vek mal ve­dieť. Po­hľad na ľudí, ktorí mr­hajú svo­jim ži­vom či už ve­dome, alebo ne­ve­dome je pre mňa smutný a vždy pri tom mys­lím na seba a na svoj ži­vot. Viem, že nie každý to mal alebo má v ži­vote ľahké, ale desí ma, že takto skon­čím aj ja. Načo po­tom do­spieť? Nech­cem sa s tým všet­kým po­tom vy­rov­ná­vať nie­kde v bare. Ani sa tvá­riť, že to, že ne­cho­dím do školy, ne­hľa­dám si prácu alebo ve­diem chorý vzťah, ktorý nemá bu­dúc­nosť si proste mô­žem do­vo­liť, pre­tože som už do­spelá a nemá nado mnou ni­kto ochrannú ruku. Po­znám ta­kých ľudí. Sú v mo­jom okolí a ne­ho­vo­rím, že sú to ľu­dia ne­správni, zlí, ale ich ná­zory ma nie­kedy sku­točne po­bu­rujú. Ja ich však mu­sím re­špek­to­vať, pre­tože oni do­spelí sú a ja nie. Oni si možno mys­lia, že by som ich mala re­špek­to­vať ale bu­dem rad­šej re­špek­to­vať svojho psa, má v hlave viac.

Ke­dysi som sa pri myš­lienke na to, ako bu­dem mať 18 te­šila. Mys­lela som si, že ako­náhle na­stane moja osu­dová chvíľa a ja bu­dem ko­nečne do­spelá, zdúch­nem nie­kde od ro­di­čov a bu­dem viesť ži­vot re­belky, ktorá ne­hľadí na pra­vidlá. Dnes ale chcem byť stále tým die­ťa­ťom, o ktoré bude mať nie­kto strach, ktoré bude nie­kam pat­riť. tumblr_mh1ar2y9us1r01z2go1_1280foto: tum­blr

Do­spe­losť sa nedá za­de­fi­no­vať. Nedá sa po­ve­dať, že je nie­kto do­spelý na zá­klade toho, že vlastní úspešnú spo­loč­nosť, vie fi­lo­zo­fo­vať o ži­vote, dá­vať rady mlad­ším. Všetko, čo bolo v ži­vote ťažké a my sme to zvládli, nás k do­spe­losti po­súva. Nie­kto do­speje v dva­nás­tich, pre­tože ne­mal inú mož­nosť a nie­kto do­spieť nechce, ako na­prí­klad ja, pre­tože sa bojí, že v tom ne­bude dobrý.

foto: tum­blr

Komentáre