Hľa­dáš ide­ál­neho chlapa? My sme ho na­šli!

Je ním Da­mien Lows, kto­rého náj­deš na Ins­ta­grame alebo Fa­ce­bo­oku ako @den­nik.da­miena.lo­wsa. Pre mnohé ženy pred­sta­vuje všetko, po čom tú­žia. Svo­jimi úp­rim­nými vy­zna­niami si zís­kal aj nás, tak sme ho vy­spo­ve­dali aj vďaka va­šim otáz­kam.

Do­káže sa ide­álny chlap za­mi­lo­vať do diev­čaťa, ktoré nie je pekné a ani ni­čím zau­jí­mavé? Vy­berá si ide­álny muž len ide­álnu ženu?

Všetci sme nie­čím zau­jí­maví, čímsi pekní a to aj vtedy, ak máme po­cit, že to tak nie je. Mal som nie­koľko pria­te­liek, ve­ľa­krát som bol za­mi­lo­vaný do diev­čaťa, do ženy. Ná­pad­nej, ne­ná­pad­nej, vy­so­kej, ma­lej… Pr­vou lás­kou z pr­vých roč­ní­kov zá­klad­nej školy bola Zu­zana, s krás­nymi pe­rami. Ne­skôr drsná a pro­tivná Lu­cia a jej blon­ďavý cop. Majka, s kto­rou som si do­ko­nale roz­umel a jemný zvuk vlo­čiek pa­da­jú­cich na ko­náre v parku. Mi­ro­slava a jej dážd­nik, ktorý mi da­ro­vala upro­stred let­nej búrky ako zna­me­nie, že jej na mne zá­leží. Ve­čer s Ve­ro­ni­kou pod hviez­dami, kedy som sa cí­til ne­ko­nečný, Te­re­zina tr­pez­li­vosť s mo­jimi spo­ve­ďami… Za­kaž­dým to bolo čosi iné, raz jej zo­vňaj­šok, ino­kedy chvíľa, ino­kedy môj po­cit v daný mo­ment.

View this post on Ins­ta­gram

#081 Po de­bate s Dá­vi­dom, mám dosť. Na­te­šený ako pu­ber­tiak, do­be­ra­júc si ma z ve­čer­nej náv­števy, ba­vil sa na mne. Do­spel som do zá­veru, že je plný na­uče­ných mý­tov: "Chyť sem, chyť tam. Po­uži hmaty, chmaty a hento, to už vô­bec ne­mu­síš, to ne­treba…" Akosi ne­pri­púšťa či ne­vidí ani vše­obecnú pravdu, že ženy vní­majú vzru­še­nie hla­vou, sym­bolmi, ges­tami. Raz darmo, nez­hod­neš sa s nie­kým, kto nechce. Ani keď som mu pri­zvu­ko­val ta­jom­stvo Ayou pre­zra­dené: "Ak zve­dieš jej my­seľ, zve­dieš aj jej telo." Ne­čudo. Dá­vid pri že­nách sna­žiaci sa na za­čiatku, ča­som po­ľa­vu­júci. A to by ne­mal. Zba­lím veci pár. K nim ale ne­za­bú­dam v sk­líčku za­ba­lený va­nil­kový lusk. Táto drob­nosť hodí sa. #den­nik­da­mie­na­lo­wsa #ja­som­da­mien #za­slu­zim­si­da­miena

A post sha­red by Den­ník Da­miena Lo­wsa (@den­nik.da­miena.lo­wsa) on

Ktorú vlast­nosť si muž na žene naj­viac cení?

Zá­leží aký muž a aká žena, predsa všetci chceme iné a nie sme rov­nakí. Ale ak to vez­mem zo­ši­roka a s hu­mo­rom, tak asi jej tr­pez­li­vosť s ním vy­dr­žať. Nech sa za­mýš­ľam ako­koľ­vek, ne­viem od­po­ve­dať za všet­kých. Možno ich žen­skosť, tá od­liš­nosť, ktorá chlapa do­káže do­pl­niť a ktorá ho asi fas­ci­nuje. Z toho vy­plý­va­júca kreh­kosť, vní­ma­vosť, sta­rost­li­vosť, sem-tam úsmevný chaos, vnú­torné myš­lien­kové boje… Ne­od­pus­tím si ale od­po­ve­dať za seba a teda, pre mňa to ani nie tak vlast­nosť, ako ochota tro­cha sa pre toho dru­hého obe­to­vať, ne­zištne.

Kam by si vzal svoju po­lo­vičku na rande a ako by malo pre­bie­hať?

Ho­ci­kam bez ohľadu na prie­beh. Čo je taj­nou in­gre­dien­ciou, čo robí rande rande? Zá­u­jem, sta­rost­li­vosť o mo­ment. To, že ti as­poň tro­cha nie je ukrad­nuté, ako to bude pre­bie­hať. Zá­u­jem o dru­hého. To robí po­hľady, úsmevy, de­baty, smiech. Takže aj z vý­letu do su­per­mar­ketu môže byť rande. A zá­leží možno aj od štá­dia vzťahu. Spo­čiatku po­zvoľna, pre­tože po­cit kom­fortu, uvoľ­ne­nosti je veľmi dô­le­žitý, a preto sa sna­žím vy­hý­bať si­tu­áciám, kedy by sa žena mohla cí­tiť ner­vózne a ne­po­hodlne.

Prečo muži pod­vá­dzajú?

Možno preto, že muž je predsa len sa­mec, ktorý by mal trú­siť svoje po­tom­stvo ka­diaľ chodí. V prí­rode vlastne má svoju svorku či há­rem a kaž­dým ro­kom čaká, že príde mladší, zve­die s ním boj a dúfa, že ho po­razí a zo­stane. Ak pre­hrá, musí od­ísť, zo­taví sa a skúsi šťas­tie inde. Pri ne­ús­pe­chu je prog­ra­mo­vaný ísť ďa­lej. A tak si teda pred­stavme, že ako gaz­dinka sa kaž­dým ro­kom pri­pra­vu­jete na to, že na dve­rách za­zvoní mladší mo­del ochotný vy­zvať vášho sta­rého na sú­boj o to, kto z nich pri vás ďal­ším ro­kom zo­stane. Páči? Nie? Pravda, zo­staňme pri téme.

Ne­ge­ne­ra­li­zujme to len na chla­pov. Skúsme sa rad­šej pý­tať, prečo muži, ženy, my, pod­vá­dzame. Možno sme všetci prog­ra­mo­vaní tak, aby pri ne­ja­kom tom ne­ús­pe­chu sme prosto šli kamsi ďa­lej. Nie­kto je možno zú­falý, nie­komu možno niečo chýba, nie­kto hľadá od­po­vede, cestu z ne­is­toty, nie­kdy emó­cie pre­rastú rozum a máme vy­ma­ľo­vané. Nie­kedy kvôli pod­vodu zis­tíme, že ne­mi­lu­jeme, nie­kedy že mi­lu­jeme.

View this post on Ins­ta­gram

#073 Prvý ve­čer ne­skon­čil sa vý­stu­pom do fy­zic­kého raja. Skon­čil všet­kým mož­ným. A tým žil aj deň ďalší. Nie­koľ­ko­zmy­selné roz­ho­vory, po­hľady, úsmevy. Jej tmavé vlasy s hne­dými očami, kon­tras­tili v svet­lých dňoch. Mierne opá­lená po­kožka už na po­hľad chu­tila ako la­hodné es­presso s kvap­kami mlieka. Čím dl­h­šie sme sa zho­vá­rali, tým smelší som bol. Tým čas­tej­šie dí­val som sa ako roz­práva. A tým viac mys­lel na je­dinú otázku. Za­po­til som sa veru a ne­bolo to len mier­nym kro­kom do kopca na Glo­riette v meste walzu. Pri ka­me­ni­no­vom zá­bradlí, díva sa na mňa. Znova zasa, od­hr­nula si pra­meň vla­sov ktoré jej pa­dali kvôli pred­klo­ne­nej hlave na mňa zo­spoda sa dí­va­júc. A pri tom možno ne­ve­domky špúli pery. Po­di­šiel som bliž­šie a na­ru­šil jej osobný pries­tor. Po­lo­žil dlaň na tú jej, opie­ra­júcu sa o zá­brad­lie. Všade na­vô­kol roz­liate slnko zla­tej ho­diny pred zá­pa­dom. Pri­bli­žu­júc sa očami k jej, v po­slednú chvíľu uhol som na stranu a hlas­nej­ším še­po­tom vy­pý­tal si po­vo­le­nie na bozk. Od­po­ve­ďou boli jej pery na mo­jich. A vtác­tvo na seba hu­lá­ka­júc, stíchlo. Pr­vý­krát som pri Ayi dlhú dobu ne­ho­vo­ril nič… #den­nik­da­mie­na­lo­wsa #ja­som­da­mien­lows #za­slu­zim­si­da­miena

A post sha­red by Den­ník Da­miena Lo­wsa (@den­nik.da­miena.lo­wsa) on

Chcú chlapci slušné diev­čatá alebo na­opak tie, ktoré sa pred­vá­dzajú?

Po­ve­dal by som, že v kaž­dom veku chceme čosi iné. Láme sa to asi kdesi po do­sia­hnutí vnú­tor­nej roz­umo­vej do­spe­losti. Chlapci chcú tie, čo sa pred­vá­dzajú, muži slušné. Možno by sme sa mali ale sprá­vať tak, aby sme zau­jali takú osobu, ako sa sprá­vame. Prí­kla­dom je krásna myš­lienka: „Dáma je žena, v kto­rej spo­loč­nosti sa muži za­čnú sprá­vať ako džen­tl­meni.“ Takže ne­ria­dil by som sa tým, koľko chlap­cov chce aké ženy, ale akého chlapa chceš, tak sa sprá­vaj. Na dru­hej strane ale roz­umiem pu­ber­tál­nemu boju o zá­u­jem dru­hého po­hla­via. A teda, možno si to po­tre­buje každý skú­siť. Skú­siť pred­vá­dzať sa. A zis­tiť to svoje, čo po­tre­buje. Ča­som do­spieť.

Aká žena je podľa mu­žov ide­álna?

V snahe byť pre nie­koho ide­ál­nym. Všetci sme iní, ja, ty. Chceme iné. Mys­lím, že schop­nosť a vôľa niečo na sebe zme­niť kvôli dru­hému, je tým naj­lep­ším a na­ji­de­ál­nej­ším za­čiat­kom na ceste k ide­álu. Taká, ktorá z chlapa urobí ide­ál­neho chlapa, ve­dome či ne­ve­dome. No ale máme tu malý prob­lém. Ide­álny chlap a žena predsa ne­exis­tujú, lebo všetci máme ne­jaké chyby, či už veľké alebo malé. Ideál je vlastne už ten, kto sa ide­álom snaží byť pre toho dru­hého a pre kaž­dého inak (lebo veď každý náš par­tner mal predsa iné pre­fe­ren­cie). Som ide­álny? Nie, ale chcem byť pre nie­koho. Ide­álny chlap či žena sa ne­ro­dia. Stá­vajú sa nimi. Som už ním? Ne­viem.
A aká je ide­álna žena pre mňa, pre chlapa? Taká, ktorá sa bude sna­žiť o to isté. A spolu bu­deme ide­álny pár.

Čo ťa na že­nách pri­ťa­huje naj­viac?

Sla­bostí mám nie­koľko. Skú­sim za­čať ale naj­väč­šou z oboch strán, zvonka a zvnútra: čižmy a schop­nosť do­be­rať sa na­vzá­jom a ne­ura­ziť sa. Ďa­lej je to úsmev. Dí­val som sa už na ka­de­koho ako sa usmieva, ale ten žen­ský je stále akosi o le­vel vyšší, mäkší akoby bol praný s oveľa kva­lit­nej­šou avi­vá­žou. Čo ma pri­vá­dza ku krás­nemu pre­mos­te­niu k heb­kosti ich po­kožky na ru­kách. Ne­ho­vo­riac o vla­soch, v kto­rých mám nie­kedy chuť sa prs­tami stra­tiť. Vi­siace ná­uš­nice, fran­cúz­ska ma­ni­kúra, bo­xerky. A ich od­liš­nosť, žen­skosť, ktorú si do­niesli z Ve­nuše, ktorá nás chla­pov z Marsu fas­ci­nuje.

View this post on Ins­ta­gram

#065 Ne­jako mal som smolu v dnešný deň. Mimo kan­ce­lá­rie a za­nep­ráz­dnený, vy­hý­bala sa mi káva celé do­obe­die. Pri po­mys­lení na ňu, kri­žo­vala mi hlavu bo­lesť. Za dob­rého turka, bozky by som roz­dá­val. Chcem ju. Kon­tro­lu­júc pe­ňa­ženku, znova na­tra­fil som na starý pa­pie­rik s čís­lom pod kto­rým stálo meno: Aya. Na­pí­sal som. Strohé: "Mám chuť. Káva?" Pri po­ma­losti mo­jej re­a­lity, zdalo sa mi, že od­po­veď prišla na­raz s po­tvr­de­ním o odo­slaní. "o tre­tej, pod viš­ňou", stálo tam. Se­diac na bie­lej dre­ve­nej sto­ličke pod šu­mom lís­tia a čer­ve­ných ma­lých bo­búľ, ča­kám. Kým ne­zvlní sa vie­tor. Všetky oblé tvary, majú od­razu os­trý ná­dych. Aya. Dí­vam sa jej do čo­ko­lá­dovo mlieč­nych očí, ušami vní­mam kle­pot opät­kov. Usmieva sa, kráča. K stolu pri­chá­dzajú na­raz. Aya spolu s pre­ni­ka­vou vô­ňou kávy. Obe, ho­rúce. De­batu dy­na­mickú, zvodnú, pre­ple­tenú uš­ti­pač­nými po­znám­kami so smie­chom, sme­ro­val som kvôli zve­da­vosti na po­sledné moje myš­lienky v den­níku. O zvod­nosti muža, o jeho bode všet­kého, o tom, čo do­káže ženu opan­tať. Spý­tal som sa na ve­čer stret­nu­tia, keď sa so mnou se­ba­ve­domo a rázne zo­zná­mila. Od­po­ve­ďou bolo mi na­sle­du­júce: "Pre mňa Da­mien, v prvý mo­ment, bolo to čosi iné. V bie­lej ko­šeli s vy­hr­nu­tými ru­kávmi, Da­mien, žia­ril si ako moja ná­dej na šťas­tie. Vy­brala som si ťa. Ot­vo­rila som ti dvere ešte pred tým, než si chcel za­klo­pať. Nie oči, nie ruky, nie hlas. Ne­vi­dela som ti na ne, ne­po­čula. No te­raz, na mo­ment druhý, Da­mien, pre­zra­dím ti čosi. Vec naj­viac sexi, ktorú chlap môže mať, je schop­nosť vliezť žene do hlavy a rozp­rú­diť jej pred­stavu. Ak zve­dieš jej my­seľ, zvie­dol si aj jej telo." #den­nik­da­mie­na­lo­wsa #ja­som­da­mien­lows #da­mien­lows

A post sha­red by Den­ník Da­miena Lo­wsa (@den­nik.da­miena.lo­wsa) on

Čo ti vadí na že­nách?

Tu vy­pich­nem len jednu je­dinú, ty­picky žen­skú vec: dlhé, strašne pre­dlhé a na špičke os­tré nechty. Tie ma de­sia.

Keď sa žena prvá pri­ho­vorí, ako to vní­majú chlapi?

Mys­lím, že veľmi po­zi­tívne. As­poň mne to veľmi li­chotí. Vi­dím za tým možno ne­jaké sym­pa­tie, zá­u­jem. A od­hod­la­nie. Ako muž, ktorý oslo­vuje ženy väč­ši­nou ako prvý (podľa sta­ro­módne zau­ží­va­ného „Chlap prvý“), si uve­do­mu­jem, že prvý kon­takt je mies­tami veľmi ťažký. A rá­tam, že bol aj pre tú ženu. Teda vní­mam a há­dam vní­mame (my chlapi) po­zi­tívne.

Máš ne­jaké ne­dos­tatky?

Sa­moz­rejme. Skú­sim po­ve­dať prvý, ktorý mi na­padne. Ak mám zlý deň, nie­kedy to dám po­cí­tiť aj oko­liu. Do­ká­žem byť veľmi pris­pô­so­bivý, ale ak ma raz nie­kto na­hnevá, tvrdo­hla­vosť moja ne­pozná hra­níc.

Komentáre