Ja .. ani ne­viem, kde za­čať. Ne­bude to oby­čajný člá­nok. Bude to ďa­kovný člá­nok. Chcela by som sa po­ďa­ko­vať všet­kým ľu­dom, blíz­kym pria­te­ľom a ro­dine, že stoja pri mne.

Každý má ne­jaké prob­lémy, viem. A kaž­dému sa zdajú tie jeho naj­hor­šie a naj­väč­šie. Tak je to aj pri mne.

Pri otázke: „Si už v po­riadku? Máš sa fajn?“ Moja od­po­veď je: „Áno.“ Ale v sku­toč­nosti by to malo byť jedno ne­ko­nečné a veľké NIE. 

Nie, nie som v po­riadku a bo­jím sa, že už ani ne­bu­dem. Je to ešte hor­šie ako pred­tým. Bo­ju­jem s tým tri roky a ťahá ma to čo­raz viac dole a dole.

WIN_20160718_120710 (2)

Zdroj: au­torka článku

Bude to dlhý člá­nok. Ne­zvy­čajný.

Tento člá­nok ne­bude o tom, ako veľmi mi chýba môj otec, alebo o tom, ako tr­pím ano­re­xiou. Ne­bude  to o tom, ako vždy doma ča­kám, že v dve­rách za­štrn­gajú kľúče a príde otec. Že ho uvi­dím ako leží na gauči pri te­le­ví­zore s fľa­šou piva v ruke. Ne­bude o tom, ako moc by som ho chcela ob­jať. A do­konca ne­bude ani o tom, ako mám dep­re­sie. Ako tr­pím tým, že sa ešte stále bo­jím jedla. Alebo že mám zá­chvaty a som schopná zjesť  5000 ka­ló­rii be­hom dvoch ho­dín.

Tento člá­nok ne­bude ne­ga­tívny, bude po­zi­tívy. Opti­mis­tický.

Je o mne známe, že ne­viem svoje po­city opí­sať. Ne­viem ich po­ve­dať. Jed­no­du­cho to ne­viem. Ne­po­viem mame „ľú­bim ťa“ „mám ťa rada“. Ja to ne­viem. Rad­šej jej to na­pí­šem, ako by som to mala po­ve­dať.

Preto sa chcem týmto člán­kom všet­kým po­ďa­ko­vať. Všet­kým, ktorí stoja pri mne. Sú to ľu­dia, ktorí stoja pri mne v tých naj­ťaž­ších si­tu­áciách, ale aj v tých naj­lep­ších. Sú to ľu­dia, ktorí ma ne­opus­tia len preto, že som zly­hala, alebo že mám zlý deň. Sú to ľu­dia, ktorí ma roz­ve­se­ľujú, v kto­rých náj­dem oporu a ktorí mi po­má­hajú. Sú to ľu­dia, pri kto­rých mô­žem byť sama se­bou. A ja im za to veľmi ďa­ku­jem.

Ďa­ku­jem re­dak­tor­kám v od­zadu, že ma zo­brali me­dzi seba a vďaka nim mô­žem pí­sať články, ktoré po­má­hajú a mo­ti­vujú veľa ďal­ších žien.

Ďa­ku­jem ce­lej 3. B, mo­jej triede, za to, že ma zo­brali do ko­lek­tívu. Že mi dá­vajú opi­so­vať do­máce úlohy a že ma ne­od­cu­dzujú za to, že som bola ano­rek­tič­kou. Ďa­ku­jem za to, že mô­žem byť sú­čas­ťou ta­kej úžas­nej triedy. A ne­bojte, tá pizza bude naša aj štvrtý raz. My to spolu dáme.

Ďa­ku­jem mo­jim ses­trám, Ivke a De­niske, za to, že sú mo­jou veľ­kou opo­rou, že im mô­žem ke­dy­koľ­vek za­vo­lať a ony mi po­ra­dia. Že stoja pri mne. Že si ma ochra­ňujú, lebo ja som ich malá ses­trička, a tak to aj zo­stane.

Ďa­ku­jem ce­lej mo­jej ro­dine, že ma pod­po­ro­vala  v tom naj­ťaž­šom ob­dobí. Že ma ute­šo­vali, že bude všetko dobré a ďa­ku­jem, že mi po­má­hali.

14111757_1216539928398288_1970242070_n

Zdroj: au­torka článku

Ďa­ku­jem všet­kým mo­jim blíz­kym pria­te­ľom, že idú so mnou von, že ma chápu a že mi dá­vajú ná­dej, že každý má ná­rok na šťastný ko­niec. Za to, že sú tu, keď ich po­tre­bu­jem.

Ďa­ku­jem mo­jej babke, ktorú, aj keď mi ne­us­tále vraví pri­ber-schudni-pri­ber-schudni, mám veľmi rada.

Ďa­ku­jem aj tebe, blon­ďá­čik (dú­fam že to čí­taš), že aj na­priek tomu, že vedľa seba bý­vame už 17 ro­kov, spoz­nali sme sa až te­raz. Ďa­ku­jem, že mô­žem byť tvoja ka­ma­rátka. Ďa­ku­jem ti za to, že si na­šiel môj stra­tený úsmev.

A v po­sled­nom a hlav­nom rade, ďa­ku­jem mo­jej dra­hej ma­mine. Osobe, ktorá tu pri mne vždy stála. Za­spá­vala pri mne noc čo noc a sta­rala sa o mňa. Áno, po­sledné ob­do­bie bolo ná­ročné.

„Mám ťa rada, mami. Veď, to by som mala au­to­ma­ticky. Ďa­ku­jem ti za všetko, čo si pre mňa uro­bila. Viem, že si pla­ká­vala po no­ciach a bála si sa o mňa. Bála si sa, či vô­bec bu­dem žiť. Ale som tu. Máme jedna druhú a spolu to do­bo­ju­jeme. Mi­lu­jem ťa naj­viac, ako dcéra môže mi­lo­vať svoju matku.“

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Zdroj: au­torka článku

Ne­mám dobrý deň. Všetko sa dnes po­ka­zilo, ale aj tak mu­sím ísť ďa­lej. Veď zaj­tra je nový deň a ten môže byť o 120% lepší ako dne­šok.

Keď som bola ešte ma­linká, vtedy keď som bola ešte v ma­mi­nom brušku, bola som veľmi slabá. Mama sa nie­koľ­ko­krát bála, že po­tra­tila. Bolo to ťažké te­ho­ten­stvo. No ja som sa dr­žala. A som tu.

Som predsa silná žena (smiech). Ne­smiem sa len tak vzdať. Mu­sím vy­dr­žať aj te­raz.

Takže, ďa­ku­jem všet­kým. Patrí vám jedno ob­rov­ské ďa­ku­jem. Za to, že to na­ozaj so mnou ne­vzdá­vate. Že aj keď vám často le­ziem na nervy, som uke­caná a mám čudný smiech, ste tu pri mne.

Ďa­ku­jem.

Komentáre