Pamätám si na ten deň, keď sme sa spoznali. Jasné, deň ako každý iný, no predsa niečím iný, niečím výnimočný.

Možno to bolo tvojím úsmevom alebo tvojím prenikavým pohľadom, teraz to už neviem posúdiť. Začalo to celé nevinne, ako kamarátstvo. Ďalší človek v mojom živote. Ach, ako som sa len vtedy zmýlila. Dni začali plynúť, spoznávali sme sa a po čase sa ukázalo, že už nevieme byť bez seba.

Teda, tak si mi to vždy tvrdil. Tak zneli vždy tvoje slová. „Nechcem byť už bez teba.“ „Si moje všetko.“ „Deň s tebou je hneď krajší.“ To boli časy, pamätáš? Pri týchto spomienkach sa mi tlačia slzy do očí. Nie nadarmo sa hovorí, že spomienky sú krásne, no bolestivé. Ja som sa nezmenila. Stále ti dokazujem, že tvoje miesto v mojom svete sa nezmenilo, že nekleslo na nižší stupienok. Viem, pošetilé myslieť si, že ty to tak máš rovnako. Možno tvoje ústa hovoria stále tie isté pekné slová … no, bohužiaľ drahý, ostali už len tie slová.

Kedy si mi naposledy povedal, že som pekná alebo  že mi to dnes pristane? Kedy si sám od seba navrhol nejaký spoločný program? Moje priority sa nezmenili. Stále chcem a túžim s tebou tráviť svoj čas. Chcem vytvoriť náš čas. Naše spomienky. Naše zážitky. A ty? Ani sa nespýtaš, aký som mala deň. Dokonca ani to, či budeme spolu. Ak sa len jeden snaží vo vzťahu, je to málo. Bohužiaľ, na moju smolu, viem bojovať, dokážem ťahať za dvoch.

No ver láska, raz aj moja sila vyprchá. Raz si aj ja poviem stačí. Nevládzem. Zaslúžim si viac.

Modlím sa, nech ten deň nepríde. Každé ráno sa zobúdzam s očakávaním, že sa zmeníš, že sa spamätáš, no zaspávam sklamaná a ranená. Nie tvojou vinou, to nie, neobviňujem ťa. To je len moja naivita, ktorá postupne nahlodáva moje srdce a lásku k tebe. Paradox je, že len ty ma môžeš zachrániť. Vytrhnúť ma z depresie. Odohnať pochybnosti a bôľ z mojej duše, z môjho srdca. No to by si musel počúvať.  Zamyslieť sa nad tým, čo ti hovorím a hlavne, prijať pomoc, ktorou sa snažím zachrániť našu lásku. Možno sa raz k tebe dostanú tieto riadky. Možno ich raz budeš čítať a spomínať si … „Preboha, veď mala pravdu. Prečo som ju vtedy nepočúvol?

Kvôli môjmu budúcemu ja dúfam, že to stihneš a nebudeš musieť pochopiť, čo si mal, až keď to stratíš. Zatiaľ ti plynie neviditeľný čas. Stále vládzem do teba vkladať nádej, možno sa smeješ, povieš si, že som naivná, no presne to láska z ľudí robí. Robí z nás naivných hlupákov, pokiaľ nie sme na dne.

A odkaz? Buď silná. Nezabudni, ale ani nenechaj svoje srdce otupiť niekým, kým si tvoju lásku neváži a nezaslúži si ju. Každý má nárok na zmenu. Je len na tebe, komu tú šancuv tvojom živote umožníš.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.