Každý z nás má vraj dve stránky. Ako keby nám na jed­nom pleci se­del dia­bol a na dru­hom pleci an­jel. Keď sa nad tým tak za­mýš­ľam, asi to má niečo do seba. Všetky tie roz­právky, po­very a slovné hračky v sebe skrý­vajú zrnko pravdy. Zau­jí­malo by ma však, na zá­klade čoho si vy­be­ráme, čím sa budú ria­diť naše kroky? Všetci po­známe tie kla­sické klišé: „Riaď sa srd­com!“, „Po­uži svoj rozum!“, „Daj na svoju in­tu­íciu!“. Ja sa pý­tam či sú všetky tieto prí­kazy otáz­kou vôle. Do­káže nie­kto z nás pri­ká­zať roz­umu, aby pre­dal srdcu kor­midlo lode nášho ži­vota? Mô­žem sa jed­no­du­cho roz­hod­núť, že všet­kým uká­žeme svoje lep­šie ja?

View this post on Ins­ta­gram

Pla­y­ing for ke­eps ❤️🔐

A post sha­red by DE­NISE 💎 (@de­ni­se­sum­mersx) on

Kto je moje lep­šie ja?

Ja samu seba ur­čite ne­vní­mam ob­jek­tívne. Av­šak mys­lím si, že sa zvy­čajne ve­dome sna­žím byť dob­rým člo­ve­kom. Po­má­hať ľu­ďom, ktorí to po­tre­bujú. Sna­žím sa vy­po­čuť a po­ra­diť svo­jim pria­te­ľom. Chcem, aby na mňa boli ro­di­čia pyšní a žiť svoj ži­vot na­plno. Nech­cem sa v jedno ráno zo­bu­diť a ľu­to­vať, čo všetko som mohla za­žiť. Ur­čite to nie je do­ko­nalé, ale tú svoju „sna­žiacu sa ver­ziu“ vní­mam ako svoje lep­šie ja. Som si však ve­domá, že do­ká­žem byť aj po­riadna mr­cha. Ne­ho­vo­rím tu o dvoch roz­lič­ných oso­bách. Skôr to, ako vní­mam svoju vlastnú re­zig­ná­ciu. Každý z nás má chvíle, kedy prosto ne­vlá­dze. Má plné zuby toho, že sa snaží a nič mu ne­vy­chá­dza. Po­kla­dám sa za osobu, ktorá sa ne­chá ľahko vy­pro­vo­ko­vať a po­tom už niet ná­vratu. Do­ká­žem byť zlá, krutá i po­mstych­tivá. Darmo, že mi je po­tom ľúto, ako som sa za­cho­vala, už to ne­vez­mem späť.

Čomu dáš pred­nosť?

Čo alebo kto vo vás pre­bú­dza vaše lep­šie ja? Prí­jemné teplé ví­ken­dové ráno? Ra­ňajky do po­stele? Prí­jemný ro­man­tický ve­čer pri svieč­kach s pria­te­ľom? Párty s ka­ma­rát­kami? Podľa mňa je lep­šou otáz­kou, kto alebo čo v nás vy­vo­láva naše hor­šie ja. Prečo vô­bec nie­kto chce vi­dieť naše zlé stránky? Podľa mňa, je naj­väč­ším da­rom, keď ľu­dia okolo vás po­znajú vaše naj­lep­šie i naj­hor­šie stránky a na­priek tomu vás ak­cep­tujú presne ta­kých, akí ste. Podľa mňa by sme sa všetci mali sna­žiť uká­zať svetu naše lep­šie ja, na kto­rom mu­síme ne­us­tále pra­co­vať. Je v po­riadku, že sa ob­čas po­šmyk­neme. Je v po­riadku, že ob­čas zly­háme. Kým sme schopní uve­do­miť si naše zly­ha­nia a sme ochotní ich na­pra­viť, vy­hráva naše lep­šie ja.

Len ty sama ur­ču­ješ, kto vlastne si

Ne­zá­leží na tom, či to na­zveš ná­lada alebo stránka, dô­le­žité je, že len málo z nás do­káže byť sú­stavne rov­na­kých. Uda­losti v na­šom ži­vote plynú a my vieme byť smutné, šťastné, na­štvané. Nie­kedy si taká hladná, že zješ vedro hra­no­liek a ino­kedy sa trá­piš s di­é­tou, pre­tože chceš schud­núť. Ob­čas máš chuť le­žať s dr­do­lom a mast­nými vlasmi vo vy­ťa­ha­nom tričku a nič ne­rie­šiť, a po­tom sa na­ma­ľu­ješ, vy­če­šeš si vlasy a si krá­ľov­nou vve­čera. Máš chvíle, keď sa cí­tiš ako ce­leb­rita, lebo sú k tebe všetci dobrí a exis­tujú i chvíle, keď pla­češ v klbku do van­kúša, pre­tože máš po­cit, že ťa ni­kto nemá rád. A to všetko je v po­riadku. Každý z nás sa v ži­vote hľadá a po­kúša sa nájsť si v tomto rých­lom svete svoje miesto. Aj tvoja hviezda čaká na to, aby za­žia­rila v tom naj­lep­šom svetle.

Komentáre