Občas som mala pocit, že to stráca iskru, naše vedomie že sa máme radi bolo tak vnútorne prepojené že to bol ozaj zvyk myslieť si , že je to životná láska. A existuje vôbec životná láska? Taká, ktorá je naozaj skutočná? Tak sme sa zaľúbili do predstavy o láske a tak sme po nej úpenlivo túžili, že sme to skĺbili do jedného.
A z jednodňového poznania sme vhupli do vzťahu. Bez šance poznať sa, bez šance prebehnutia iskry a bez šance budovať si schodíky lásky. To znamená každým dňom ľúbiť sa viac.
Zobraziť celú galériu (1)
U nás sa to na jednom bode zastavilo. Niekde medzi zemou a nebom. Nebo nevie čo je na zemi a naopak ani zem nevie čo je hore. Možno iba jedna strana, aspoň malým náznakom vedela, čo sa tam deje. Ale z tej mojej to rozhodne nešlo. Potom prišli dni, keď sme sa úpenlivo milovali a po milovaní som chcela pokoj. Samú seba a svoju hlavu.
A svoju šancu na svoj rutinný život. Šancu možno ho zmeniť, šancu pozrieť sa naňho a v kútiku duše chabo sľubovať vernosť. Uvidíme, ktoré z toho raz splníme. Odmyslieť si vernosť, pretože verná som mu bola až do špiku kosti. Do špiku všetkého, čo si v živote predstaviť môžeš. No, slepotu som nikomu sľúbiť nemohla. To bolo jediné , čo mi nikto zobrať nemohol.
