Mu­sela som si dať hudbu v slú­chad­lách na naj­vyš­šiu úro­veň, aby pre­hlu­šila smiech a hlasy ľudí, ktorí boli okolo mňa. Už som toho mala po krk! Ľudí okolo mňa, ale hlavne ich ná­zo­rov, ktoré sa ab­so­lútne nez­ho­do­vali s tými mo­jimi.. Pý­tala som sa, aká je vo mne chyba? Nech­cem aby so mnou sú­hla­sil každý, ale na­ozaj sa ne­nájde jedna osoba, ktorá by ma do­ká­zala po­cho­piť? Som na­ozaj tak zvláštna, že ni­kto ne­vie po­cho­piť čo chcem svo­jimi slo­vami po­ve­dať? A čo ak sú všetci okolo mňa len prí­liš le­niví na to, aby sa vcí­tili do dru­hého a za­mys­leli sa, prečo isté veci vidí inak. Asi je na­ozaj jed­no­duch­šie dru­hého hneď od­sú­diť, dať mu na­javo, že je prí­liš iný na to, aby ho mohli ak­cep­to­vať. Len preto, že ne­drží hubu a krok.img_0104foto: pin­te­rest.com

Dú­fam, že nie som je­diná, ktorá máva ta­kéto stavy.. Stačí pár dní me­dzi ľuďmi, s kto­rými nie si tá istá krvná sku­pina, a ty sa za­čneš po­stupne cí­tiť ako keby si bola na svete je­diná. Je­diná, ktorá veci cíti inak. Všetci tí, čo ťa chápu, sú mo­men­tálne prí­liš ďa­leko, a ty uve­ríš tomu, že po­kiaľ nie si rov­naká ako oni, si vlastne tá NE­SPRÁVNA. Tá, pri kto­rej tvorbe sa stala prav­de­po­dobne ne­jaká chyba a si len ne­jaký trápny po­kus o vtip. Spo­loč­nosť nás pre­sved­čuje o tom, že po­kiaľ už len tro­chu vy­čnie­vaš z rady si ten, ktorý by sa mal au­to­ma­ticky pri­klo­niť na stranu väč­šiny, resp. pri­klo­niť sa k tomu, čo chce väč­šina. Pre­tože by sa mohlo stať niečo “zlé”. Po­kiaľ to ne­uro­bíš, mohli by na teba úto­čiť a uka­zo­vať ti práve to, že si oproti pre­vahe slabší a ne­máš šancu po­sta­viť sa proti tomu čo už je dané. Ži­jeme síce v dobe, kde máme každý právo na vlastný ná­zor, ale po­kiaľ sa roz­hod­neš plá­vať proti prúdu ofi­ciálne, ľu­dia majú ten­den­ciu po­su­dzo­vať a ška­tuľ­ko­vať. Pri­ro­dzená rôz­no­ro­dosť tu proste ne­fun­guje.tumblr_nj7bbsvsri1sfku6po1_500foto: tum­blr.com

Často sa cí­tim ne­po­cho­pená, ne­nor­málna, iná. Často. Ešte som na tomto svete ne­našla ten môj. Ob­čas je plný ne­po­cho­pe­nia a skla­maní… Rada by som spoz­nala miesto, kde by som mohla už ko­nečne žiť bez stra­chu čo mi na to po­ve­dia os­tatní. Možno je prob­lém len vo mne a vo vlast­nej ob­me­dze­nosti, ale aj keď som sa mno­ho­krát pre­ja­vila, cí­tila som ne­po­cho­pe­nie a moja se­ba­dô­vera kle­sala. V na­šom ži­vote budú asi vždy ľu­dia, ktorí nám budú dá­vať na­javo, že sme iní. Budú nám dá­vať na­javo, že sa im ne­pá­čime, ale bude to zna­me­nať, že sa ne­pá­čime ce­lému svetu?foto-20-12-15-10-55-30foto: tum­blr.com

Ur­čite sa po­čas môjho ži­vota ešte nájdu ľu­dia, ktorí budú nado mnou ešte nie­koľ­ko­krát krú­tiť hla­vou, ale mys­lím, že by som sa ni­kdy ne­mala han­biť za to, kým sku­točne som. Po­tlá­ča­nie vlast­nej osob­nosti pri­náša bo­lesť. Naj­hor­šie je, že si ju v tomto prí­pade spô­so­bu­jeme úplne sami. A kvôli čomu, kvôli komu? Kvôli pár ľu­ďom, vďaka kto­rým sa cí­time ako blázni. Tak nech. Rad­šej sa bu­dem cí­tiť ako šťastný po­di­vín, ako by som mala byť ne­šťast­nou sú­čas­ťou va­šej sku­piny.

Môj po­cit, že sem tak úplne ne­pat­rím ne­odíde asi ni­kdy. Taká už som. S veľa ve­cami okolo seba sa nez­ho­du­jem. Nie­ktoré ná­zory mi prídu hlúpe a nad sprá­va­ním nie­kto­rých ľudí ot­vá­ram ústa. Oni zas nado mnou. Takí už sme. V pod­state ži­jeme v har­mó­nii. Možno tu nie sme na to, aby sme pat­rili do to­hoto sveta, ale aby sme si tu vy­tvo­rili ten vlastný, kde sa bu­deme cí­tiť bez­pečne a šťastne. Do­mov, to je to správne slovo. Ni­kto nám to ne­bude môcť vy­čí­tať, máme predsa na to právo. Už viac ne­bu­dem smú­tiť nad ne­po­cho­pe­ním a skla­ma­ním, ktoré tam vonku čaká, pre­tože to už ne­bude tak dô­le­žité. Bu­deme sa mať o čo oprieť. Bu­deme mať ten vlastný. Len pre mňa.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

foto: tum­blr.com

Komentáre