Pre­žila si si toho tak veľa, že máš ten naj­lepší vý­hľad do ži­vota. Možno sa nie­kedy cí­tiš ako keby si mala osem­de­siatku na krku po všet­kých skú­se­nos­tiach a po­vieš si, že už nič ťa ne­roz­val­cuje, ale vždy príde niečo, čo ti vy­bije dych. Dobré či zlé? Všetko! Stret­neš nie­koho no­vého, pre­ho­vorí, za­tvári sa a ty vieš! Vieš aký je, aký nie je a či má per­spek­tívu ba­viť sa s ním o nie­čom ďal­šom. Dávno nie si to diev­čatko s ru­žo­vými oku­liarmi.

No je tu ešte ďalší typ ľudí. Tí, ktorí ve­dia, že máš roz­hľad a vy­tvo­ria si štít, akúsi ob­rannú sieť pred tvo­jími skú­se­nos­ťami. Ich vý­razmi, slo­vami, činmi. Ni­kdy ti ne­ukážu to, čo je pravé. Na­sa­dia ti nové ru­žové oku­liare.

Raz som ta­kého člo­veka stretla. A ty? Tiež? Ne­zá­leží na tom, či to bola tvoja naj­lep­šia pria­teľka, ro­dina, či muž, kto­rého si si raz chcela vziať a da­ro­vať mu všetko. Dajme tejto osobe na chvíľku meno Ano­nym. Ty vieš a ja viem. Možno ich oči raz spat­ria tieto riadky a vďaka ním im mô­žeme dať to, čo nám spô­so­bili, aby ve­deli, aký krá­ter nám vpus­tili do sŕdc. Lebo asi rov­nako ako ja, aj ty dú­faš, že si to raz uve­do­mia.
28887645412_c383a675e8_o-2foto: thought­ca­ta­log.com

Aké ťažké je žiť v si­tu­ácii ne­is­toty, ktorá prišla zo dňa na deň, aká ob­rov­ská bo­lesť býva v srdci, keď sa dlhú dobu nie­komu odo­vzdá­vaš, si na­júp­rim­nej­šia, pus­tíš ho do svojho ži­vota a zrazu zis­tíš, že ne­vieš ČO bola pravda. Či sa as­poň jedna veta blí­žila kdesi k pravde. Mal nás náš ano­nym rád? Bol náš ano­nym úp­rimný?  Bola to celé iba hra, ne­jaká ná­plasť na ich prob­lémy? Boli sme pre nich iba ne­jaká vec, ktorú po­u­žili a za­ho­dili? A ak áno, prečo? Čo som zle po­ve­dala, zle dala, alebo na­opak ne­dala? Čoho bolo málo a čoho veľa? A ako to nám náš ano­nym mo­hol uro­biť? Ako sa cí­til, keď sme k nemu lás­kou ho­reli a on vra­vel, že tiež? A po­tom sa len tak vy­pa­ril s ve­tami, ktoré po tej vojne čo spus­til me­dzi nami ešte pred od­cho­dom, bo­leli snáď naj­viac.

Sna­žíme si slová ne­pri­pus­tiť, slzy ne­vy­ro­niť, zo­stať silné. Ale aj tak tam rany sú a jazvy ostanú a každú vždy po­cí­time, keď si na to spo­me­nieme. Mysli však tak, že si dala všetko a to, čo dal on, ni­kdy ne­zis­tíme, či to pekné bola pravda, či to zlé bola pravá tvár. Vždy bu­deme len ve­dieť, že to, čo dá­vame my, dá­vame z ce­lej svo­jej exis­ten­cie. A ja ti ra­dím, zo­staň svoja!

foto: eli­te­daily.com

Komentáre