Ani ne­viem, čo by som o tebe práve v túto chvíľu po­ve­dala. Si čudný, ne­vieš roz­prá­vať spi­sovne a kaž­dému chceš roz­prá­vať len vtipy.

Re­álne sme sa ne­poz­nali, ale nie­kde v po­zadí sme po­znali len svoje mená. A ty si ma vraj za­čal vní­mať skôr ako ja teba. Úp­rimne, pred­tým som nie­kde vonku po­tre­bo­vala len ple­chovku ko­fe­ínu a ne­mala som dô­vod skú­mať cu­dzích ľudí. Liezli mi na nervy a nech­cela som sa stre­tá­vať, ani s tými blíz­kymi.

Ale po­tom si sa v noci zja­vil me­dzi ľuďmi, kto­rých som po­znala a ne­mala som prob­lém sa k vám pri­dať. A čo sa tý­kalo al­ko­ho­lo­vého opo­je­nia, v tom ste boli až vý­razne pop­redu. A k tomu mi ten al­ko­hol ani ne­chu­til. Mu­sím uznať, že tie roz­ho­vory na­ozaj stáli za to, že som celú noc ne­spala a nad­rá­nom za­spala na pár ho­dín.

Mala som za úlohu ísť kú­piť ne­jakú sladkú vodu a ty si chcel ísť so mnou. Za­pla­til si ju a mne jedna fľaška spadla na zem tak rýchlo, ako ty od ža­lost­ného smie­chu v tú chvíľu. Ne­ve­dela som, či mám pla­kať alebo sa smiať, pop­rí­pade po­ze­rať na teba, ako le­žíš v strede par­ko­viska.

Za seba mô­žem ešte po­ve­dať, že som sa kvôli vášmu al­ko­ho­lo­vému opo­je­niu do­stala do cel­kom prí­jem­ného po­citu. Ne­va­dilo mi, že ne­spím, že sa roz­prá­vam s ľuďmi po dl­hej dobe a bez­pro­stredne sa sme­jem na hlú­pos­tiach.

A zato všetko mo­hol al­ko­hol. Vďaka zaň.

Zis­tila som, že tvoja hlava a myš­lienky v nej nie sú také ako u väč­šiny ľudí. Ne­poz­nala som dô­vod prečo to tak bolo, ale aj tak som som si ťa pus­tila bliž­šie k sebe a chy­tila ťa za ruku.

Tajne som dú­fala, že si to ne­bu­deš pa­mä­tať, keď sa zo­bu­díš. Lebo mi bolo úplne hlúpe to zva­liť na al­ko­hol, lebo ten zato ne­mo­hol. Mohla som za to ja, lebo som jed­no­du­cho sa chcela o teba oprieť a na nič v tú chvíľu ne­mys­lieť.

Máš vlastný štýl zmýš­ľa­nia, kto­rým si ma oslo­vil a ani si o tom ne­ve­del. Na otázku prečo, som od­po­ve­dala, lebo si čudný. Ale v na­šich ži­vo­toch slovo čudný zna­mená niečo viac ako len niečo málo po­znané.

Do­te­raz ne­chá­pem tomu, prečo naše spoz­ná­va­nie sme­ruje ta­kouto ces­tou. Lebo te­raz už znovu za to ne­môže al­ko­hol.

Tak mi pro­sím ťa vy­svetli, čo všetko ro­bíš ty kvôli al­ko­holu a čo kvôli svo­jim vlast­ným vnú­tor­ným po­ci­tom. Po­tre­bu­jem to ve­dieť. Lebo za­čí­nam byť z teba zmä­tená.

A chcem byť zmä­tená kvôli tebe, nie kvôli al­ko­holu, ktorý vy­pi­ješ. A nech už si aký­koľ­vek. 

Komentáre