Dnes to bude o živote. A vlastne nie len dnes, ale stále. O chvíľkach byť vďačný. Častokrát spravíme veci, povieme slová, ktoré po tom najväčšom rozbúrenom mori v nás, po tých najväčších vriacich nervoch v nás, ľutujeme. Nestojíme o nich a tak z našich životov odídu. Ale len málokto,  sa neskôr opäť vráti do našich životov, keď sa zobudíme. A to len pre naše egá, dokazovanie si, že všetko zvládneme sami a nepotrebujeme rady a pomoc. To je však jedno veľké klamstvo.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, koľko lásky dá druhá strana do jedného komplimentu smerovanému nám, do bozku, ktorý nám venuje? Koľko energie vložia do rád, činov, ktoré nám majú pomôcť? Koľko sĺz spadlo na ich tvár, keď sa nám stalo niečo zlé, koľko úsmevov namaľovali na naše pery len preto, aby sme boli šťastní?  Nič za to nechceli. Iba aby sme si to pamätali. Jedno pohladenie po hlave od otca.  Vyzvedania od mamy. Či vypočúvania kamošky o nových info. Každá z týchto situácií, od našich blízkych, bola vytvorená s láskou. S tým, že by za nás dali aj ruku do ohňa. Pozreli sme sa však na to niekedy z iného uhlu pohľadu? V ktorej situácií, sme im podlomili kolená, keď sme klamali, nesplnili sľuby, nenechali si pre seba ich tajomstvá, neocenili ich snahy a ranili ich srdcia.

foto: pinterest

Stačí sekunda. Niekedy stotina času, kedy povedia či spravia niečo, čo sa nám nepáči a my v momente zabudneme na všetko, čo kedy obetovali a správame sa ako sebci. Akoby sme si mysleli, že to, čo robia je samozrejmosť a ich povinnosťou venovať všetko, čo venovali. Lenže aj keď otec nepovie, že mu srdce priahne po ocenení jeho pohladenia, neznamená to, že to tak nie je. Mama možno nedá najavo, že zatváranie dvier na izbe, skladanie telefónu, prevracanie očami a podráždený tón hlasu po každé, keď sa ťa niečo spýta, zasiahne jej srdce, neznamená to však, že ju to netrápi. Kamoška sa možno zasmeje a povie, že má tvoje tajnostkárčenie v péčku, ale to neznamená, že jej je jedno, čo sa v tvojom živote deje. Znamená to iba to, že veria v tvoj úsudok. Zmieria sa s tým, že by to možno nepochopili alebo ich nechceš zaťažovať, či predbiehať udalostiam. Ale to nemusí byť hneď správne. Dostaneme veľa lásky, ale necháme si ju celú a nepodelíme sa. Tak ako oni chápu nás, mali by sme aj my chápať ich. Pohladiť späť, opýtať sa, prejaviť záujem. Rozdať kúsok zo svojho srdca a naučiť sa byť dostatočne a správne vďačnými. Aby sme nikdy nemuseli stáť sami a banovať nad tým, čo sa nedá vrátiť späť a aby oni nemuseli ľutovať, že investovali všetko čo mohli do človeka, čo za to vôbec nestál. Snažme sa rovnako ako oni, aby v ich srdci sálala láska, keď sa im vynorí naša tvár v ich mysli, aby v nich prebývalo šťastie, keď sa na nás niekto opýta, spokojnosť z toho, že i oni majú po boku niekoho cenného. Lebo keď nie si sama, všetko ide ľahšie.

Takže ak budeš mať príležitosť, či chuť len tak poďakovať, tak to sprav. Naučme sa vážiť si. Dať viac lásky. Lebo málo ďakujeme a málo ľúbime. Česť výnimkám.

foto: tumblr