Dnes to bude o ži­vote. A vlastne nie len dnes, ale stále. O chvíľ­kach byť vďačný. Ča­sto­krát spra­víme veci, po­vieme slová, ktoré po tom naj­väč­šom roz­bú­re­nom mori v nás, po tých naj­väč­ších vria­cich ner­voch v nás, ľu­tu­jeme. Ne­sto­jíme o nich a tak z na­šich ži­vo­tov od­ídu. Ale len má­lo­kto,  sa ne­skôr opäť vráti do na­šich ži­vo­tov, keď sa zo­bu­díme. A to len pre naše egá, do­ka­zo­va­nie si, že všetko zvlád­neme sami a ne­pot­re­bu­jeme rady a po­moc. To je však jedno veľké klam­stvo.

Roz­mýš­ľali ste nie­kedy nad tým, koľko lásky dá druhá strana do jed­ného kom­pli­mentu sme­ro­va­nému nám, do bozku, ktorý nám ve­nuje? Koľko ener­gie vlo­žia do rád, či­nov, ktoré nám majú po­môcť? Koľko sĺz spadlo na ich tvár, keď sa nám stalo niečo zlé, koľko úsme­vov na­ma­ľo­vali na naše pery len preto, aby sme boli šťastní?  Nič za to nech­celi. Iba aby sme si to pa­mä­tali. Jedno po­hla­de­nie po hlave od otca.  Vy­zve­da­nia od mamy. Či vy­po­čú­va­nia ka­mošky o no­vých info. Každá z týchto si­tu­ácií, od na­šich blíz­kych, bola vy­tvo­rená s lás­kou. S tým, že by za nás dali aj ruku do ohňa. Po­zreli sme sa však na to nie­kedy z iného uhlu po­hľadu? V kto­rej si­tu­ácií, sme im pod­lo­mili ko­lená, keď sme kla­mali, ne­spl­nili sľuby, ne­ne­chali si pre seba ich ta­jom­stvá, ne­oce­nili ich snahy a ra­nili ich srd­cia.

9212fce3e897309eb9714dbcbcf7a5b3foto: pin­te­rest

Stačí se­kunda. Nie­kedy sto­tina času, kedy po­ve­dia či spra­via niečo, čo sa nám ne­páči a my v mo­mente za­bud­neme na všetko, čo kedy obe­to­vali a sprá­vame sa ako sebci. Akoby sme si mys­leli, že to, čo ro­bia je sa­moz­rej­mosť a ich po­vin­nos­ťou ve­no­vať všetko, čo ve­no­vali. Lenže aj keď otec ne­po­vie, že mu srdce priahne po oce­není jeho po­hla­de­nia, ne­zna­mená to, že to tak nie je. Mama možno nedá na­javo, že za­tvá­ra­nie dvier na izbe, skla­da­nie te­le­fónu, pre­vra­ca­nie očami a po­dráž­dený tón hlasu po každé, keď sa ťa niečo spýta, za­siahne jej srdce, ne­zna­mená to však, že ju to ne­trápi. Ka­moška sa možno za­smeje a po­vie, že má tvoje taj­nos­tkár­če­nie v péčku, ale to ne­zna­mená, že jej je jedno, čo sa v tvo­jom ži­vote deje. Zna­mená to iba to, že ve­ria v tvoj úsu­dok. Zmie­ria sa s tým, že by to možno ne­po­cho­pili alebo ich nech­ceš za­ťa­žo­vať, či pred­bie­hať uda­los­tiam. Ale to ne­musí byť hneď správne. Do­sta­neme veľa lásky, ale ne­cháme si ju celú a ne­po­de­líme sa. Tak ako oni chápu nás, mali by sme aj my chá­pať ich. Po­hla­diť späť, opý­tať sa, pre­ja­viť zá­u­jem. Roz­dať kú­sok zo svojho srdca a na­učiť sa byť do­sta­točne a správne vďač­nými. Aby sme ni­kdy ne­mu­seli stáť sami a ba­no­vať nad tým, čo sa nedá vrá­tiť späť a aby oni ne­mu­seli ľu­to­vať, že in­ves­to­vali všetko čo mohli do člo­veka, čo za to vô­bec ne­stál. Snažme sa rov­nako ako oni, aby v ich srdci sá­lala láska, keď sa im vy­norí naša tvár v ich mysli, aby v nich pre­bý­valo šťas­tie, keď sa na nás nie­kto opýta, spo­koj­nosť z toho, že i oni majú po boku nie­koho cen­ného. Lebo keď nie si sama, všetko ide ľah­šie.

Takže ak bu­deš mať prí­le­ži­tosť, či chuť len tak po­ďa­ko­vať, tak to sprav. Na­učme sa vá­žiť si. Dať viac lásky. Lebo málo ďa­ku­jeme a málo ľú­bime. Česť vý­nim­kám.

foto: tum­blr

Komentáre