Nemyslela som si, že raz budem musieť písať tento text…
Verila som tomu, že naše stretnutie bolo osudové a že tak intenzívna láska, ktorú sme spolu prežili, musela byť tá pravá. Osud však mal s nami asi iné plány a naše cesty sa rozišli.
Keď sa to stalo, myslela som si, že môj svet sa rúca. Zrazu sa rozpadol ako domček z karát a ja som nevedela, čo robiť ďalej. Nič na svete som nechcela viac, než aby sme ostali spolu.
Toľko času sme strávili spoločným plánovaním našej budúcnosti. Všetky plány sa zrazu rozplynuli a ja som ostala sama. Sama proti všetkým. Padla som na úplné dno a bolo pre mňa nepredstaviteľné, aby som sa pozviechala a pokračovala ďalej.
Moje srdce krvácalo, no moje oči už neboli viac schopné plakať. Nedokázala som sa tešiť z ničoho. Trvalo niekoľko dlhých týždňov, kým som sa prvý raz usmiala.
Ani teraz ešte nie som v poriadku, no snažím sa. Krok po krôčiku robím pokroky, nachádzam stratenú istotu a snažím sa mať radosť aj z maličkostí.
To, že ti teraz píšem, mi pomáha s tým bojovať.
Cítim, ako sa pribúdajúcimi riadkami zo mňa vyplavujú všetky negatívne emócie. Cítim, že sa znovu môžem slobodne nadýchnuť.
Mrzí ma, že som pre teba nebola dosť dobrá.
Mrzí ma, že si so mnou nebol šťastný minimálne tak, ako som bola ja s tebou.
Mrzí ma, že si si vybral nejakú inú. No aj napriek tomu chcem, aby si bol šťastný a aby si našiel lásku svojho života.
Chcem, aby si vedel, že ti odpúšťam. Teraz som už na to pripravená.
Chcem sa ti však aj poďakovať. Otvoril si mi oči a vďaka tebe som pochopila, že si musím viac vážiť prítomný okamih.
Pretože to, čo máme dnes, tu už zajtra nemusí byť.
