Od­pus­tila som ti už dávno. Dávno pred­tým, ako som sa roz­hodla ti to vô­bec po­ve­dať. Možno som ti od­pus­tila ešte skôr, ako si ty mys­líš. No ne­uro­bila som to pre teba, spra­vila som to kvôli sebe. Kvôli môjmu vnú­tor­nému po­koju. A bolo to dobré roz­hod­nu­tie. Od­kedy som ti od­pus­tila, som omnoho šťast­nej­šia a po­koj­nej­šia ako pred­tým. Po­sta­vila som sa a krá­čam ďa­lej svo­jou vlast­nou ces­tou. Kaž­do­pádne ne­za­bú­dam.

Ne­za­bud­nem na to dobré, ale (bo­hu­žiaľ) ani na to zlé. Bu­dem si to všetko pa­mä­tať už navždy. Tak isto ako aj ty. Ani ty na nič z toho ne­za­bud­neš. Bu­deme si to pa­mä­tať obaja aj na­priek tomu, že by sme si nie­ktoré veci rad­šej pa­mä­tať ani nech­celi, no ne­po­darí sa nám na nich za­bud­núť. Za­ne­chali sme si na­vzá­jom v ži­vo­toch ne­zma­za­teľnú stopu, kto­rej sa už nedá zba­viť. A presne takto to musí byť. As­poň ne­bu­deme opa­ko­vať rov­naké chyby pri iných ľu­ďoch, ktorí nám skrí­žia naše ži­votné cesty. Moju a tvoju.

unsp­lash.com

Ne­bu­dem sa vra­cať späť, do svo­jej mi­nu­losti (a nech­cem to ani od teba). Nie je tam nič nové, čo by sme ne­ve­deli. Nech­cem zas opa­ko­vať niečo, čo obi­dvaja tak dô­kladne po­známe, a aj keď mi tvr­díš, že by to skon­čilo inak, ja viem, že to nie je pravda. Ľu­dia sa roz­chá­dzajú a to je úplne v po­riadku, no ja nie som tá, ktorá sa bude roz­chá­dzať a schá­dzať stále a stále do­okola. Som zás­tanca toho, že keď sa niečo po­kazí raz, bez prob­lé­mov sa to môže po­ka­ziť znova. Ne­skon­čím zas tam, kde som bola pred­tým. Ne­do­vo­lím to. Te­raz mi už nič ne­stojí v mo­jej vlast­nej ceste. V ceste za lep­ším zaj­trajš­kom, no ten­to­krát už bez teba.

Komentáre