Ne­spo­mí­nam si presne, čím som chcela byť ako malé dieťa, no „Ta­tia­nou“ to iste ne­bolo. Väč­šinu svojho ži­vota som sa sa­mej seba pý­tala PREČO. Prečo ne­mám také dlhé vlasy ako moja spo­lu­žiačka, prečo sme boli na do­vo­lenke pri mori len raz, prečo ne­mô­žeme mať doma psa ..prečo?

Ne­skôr sa otázky stá­vali pod­statne ra­ci­onál­nej­šími, no zá­ro­veň bo­les­ti­vej­šími a každé ďal­šie PREČO vrá­žalo do môjho vnútra po­chyb­nosti o vlast­nej cene. Prečo ma ne­mi­lujú ľu­dia, kto­rých v ži­vote tak veľmi po­tre­bu­jem? Prečo mi ub­li­žujú? Prečo mám tvár plnú ja­ziev po akné, keď sa o ňu tak dô­sledne sta­rám a iné diev­čatá si dar bez­chyb­nej pleti ani len ne­uve­do­mujú? Prečo sa mi rú­cajú ide­ály sta­bil­ných pria­teľs­tiev? Prečo som sa mu­sela tak mno­ho­krát po­pá­liť a skla­mať? Prečo ma trá­pia práve moje zdra­votné prob­lémy?  Prečo je ten môj ži­vot práve taký ne­po­da­rený, keď iní ľu­dia do­kážu žiť tak šťastne a bez­sta­rostne?

Girl in orange turtleneck in bedroom

thought­ca­ta­log.com

Na pár otá­zok som od­po­veď do­stala, väč­šinu mi však ni­kdy ni­kto ne­zod­po­vie. Možno si po­vieš, aké bez­výz­namné prob­lémy. Áno, v po­rov­naní s prob­lé­mami iných ľudí, je môj ži­vot na­ozaj až prí­liš jed­no­du­chý. Ale čo tí os­tatní, kto­rým sa na svete žije as­poň o tro­chu ľah­šie? Kde som spra­vila chybu, čo som vy­ko­nala ne­správne?

Člo­vek vy­rov­naný a ďa­leko pre­dom­nou by mi po­ve­dal: „Vi­díš ne­us­tále vo svo­jom ži­vote len to ne­ga­tívne, mala by si byť viac vďačná za to čo máš!“. Re­a­lista by prav­de­po­dobne skon­šta­to­val dobre známy fakt, že ži­vot je ná­ročný a ni­kdy ne­bude do­sta­točne spra­vod­livý. Pre hl­boko ra­ne­ného člo­veka by boli moje prob­lémy ire­le­vantné. Kto z nich má pravdu? Is­tým spô­so­bom asi každý je­den z nich..

pexels.com

pe­xels.com

Ne­viem prečo sa nie­ktoré okol­nosti v ži­vote vy­vi­nuli práve ta­kým sme­rom, do­konca ča­sto­krát ani len ne­tu­ším, aký vý­znam pre môj ži­vot majú. No čím som star­šia tým som si viac istá jed­nou ve­cou. Ni­kdy by som nech­cela žiť ži­vot nie­koho iného. Ni­kdy by som svoj ži­votný prí­beh ne­vy­me­nila. Ni­kdy by som nech­cela byť ni­kým iným, len Ta­tia­nou. Tou, ktorá má jazvy na tele aj na duši, ale tie jazvy sa za­čí­najú ja­viť ako nád­herný a obo­ha­cu­júci do­pl­nok. Drahý ale zmys­lu­plný. Všetky moje ne­po­da­rené pria­teľ­stvá ma na­učili sku­točne z hĺbky srdca od­púš­ťať. Ne­opä­to­vaná láska mi­lo­vať  bez toho, aby som oča­ká­vala niečo späť. Každá jedna zdra­votná ťaž­kosť ma po­stupne pa­ra­doxne robí sil­nej­šou, učí ma vní­mať po­treby môjho najv­nú­tor­nej­šieho JA. Každá chyba po­kor­nej­šou a zod­po­ved­nej­šou.

Hľa­dám svoje šťas­tie naj­lep­šie ako viem. Nie som si istá, či to ro­bím správne. Som však pre­sved­čená, že len ja sa­motná som kľú­čom k môjmu vy­tú­že­nému cieľu.

Komentáre