Dnešné rande. Po­znáte to. Pí­šeme si správy cez Fa­ce­book, možno vy­beh­neme do kina alebo na dobrú ve­čeru. Všetko si do­hod­neme vo­pred, prí­deme vy­ob­lie­kaní, pri­pra­vení a za­mi­lo­vaní.

Som však je­diná, čo si vždy pred­sta­vo­vala, že moje rande bude spon­tánne a od­lišné?

Sme s pria­te­ľom 5 ro­kov a nie­kedy už ťažko vy­mys­líme niečo nové, čo by nás ohú­rilo a ne­dos­talo nás do is­tého ste­re­otypu. Bol to deň nášho vý­ro­čia a ja som pre neho stále ne­mala dar­ček. Roz­mýš­ľala som nad rôz­nymi po­u­káž­kami, spo­loč­nými fo­to­gra­fiami či vý­letmi. Chcela som vy­mys­lieť niečo nové a kre­a­tívne. No to, čo mi pri­chys­tal môj drahý, mi vy­ra­zilo dych.

couple-love-water-summer

pe­xels.com

Pred­tým, ako sme sa mali stret­núť, mi prišla správa od môjho pria­teľa, že ma pred do­mom čaká HO­PIN. Vraj ma od­ve­zie do cieľa. Na­sadla som do ta­xíka, ktorý ochotne ča­kal a vy­ra­zili sme. Aj na­priek mo­jej aver­zii voči ta­xí­kom som sa cí­tila prí­jemne. Vy­stú­pila som na mieste, ktoré veľmi dobre po­znám. Keď som chcela za­pla­tiť, vo­dič ma uis­til, že ta­xík je už za­pla­tený, za­že­lal mi pekný deň a od­išiel.

Miesto, pred kto­rým som stála, bolo kve­ti­nár­stvo. Ne­chá­pala som, čo mám uro­biť, a tak som na­sle­do­vala svoje in­štinkty.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Vkro­čila som do kve­ti­nár­stva, kde ma milá pani oslo­vila s tým, či sa vo­lám Kris­tína. Keď som jej pri­kývla, dala mi veľkú nád­hernú ky­ticu tu­li­pá­nov. Celá šťastná a pyšná som chcela za­vo­lať môjmu pria­te­ľovi, no v tom mi opäť prišla sm­ska s tým, že ďalší taxi, do kto­rého mám na­stú­piť, ma čaká pred kve­ti­nár­stvom. Opäť som na­sadla k usmie­va­vému šo­fé­rovi, ktorý ma do­vie­zol pred môj ob­ľú­bený ob­chod s tými naj­lep­šími slad­kos­ťami. Usmiala som sa a ve­dela som, že mám vstú­piť dnu.

pexels.com

pe­xels.com

Na dve­rách bol pri­le­pený lís­tok, na kto­rom bol na­pí­saný môj ob­ľú­bený ci­tát spolu so slad­kým lí­zat­kom. Mys­lela som si, že toto je ko­niec môjho spon­tán­neho a ro­man­tic­kého vý­letu, no hneď na to mi prišla sm­ska, ktorá znela: „Tvoj ta­xík ťa už čaká, láska. Po­sledná za­stávka je pred te­bou.“ A tak som opäť na­stú­pila.

O pár mi­nút som prišla na miesto, ktoré som vô­bec ne­poz­nala, a to ži­jem v Bra­ti­slave od det­stva. Po­ďa­ko­vala som, vy­stú­pila, ale ni­kde ni­kto ne­bol. Žiadny ob­chod, žiadne slad­kosti ani kvety. Bol to iba milý park, v kto­rom sa pre­chá­dzalo pár ľudí. Ako som tak krá­čala, prišla mi sm­ska, aby som sa oto­čila. Stál tam on. Usmiatý a šťastný.

pexels.com

pe­xels.com

„Prečo sme však tu? Ni­kdy som tento park ne­vi­dela. Ne­máme tu žiadne spo­mienky.“

„O to presne ide. Že práve te­raz tie spo­mienky tvo­ríme.“

Kľa­kol si, vy­tia­hol malú, čer­venú kra­bičku s prs­te­ňom a opý­tal sa ma otázku, na ktorú od­po­veď veľmi dobre po­znal..

Komentáre