Ne­viem ako teba, no mno­hých z nás už prav­de­po­dobne aj za­chrá­nil a možno o tom ani ne­vieme. Beh je naj­lep­šia te­ra­pia a lac­nej­šia ako psy­cho­lóg.

V 21. sto­ročí, kde sa každý nie­kam po­náhľa a vidí len cestu pred ním a aj tá sa mu ob­čas v diaľke stráca. No­síme naj­nov­šie módne vy­chy­távky, no city sa ne­no­sia,  s ka­men­ným vý­ra­zom v tvári pre­chá­dzame uli­cami a ob­čas sme ako ro­boti..

Keď za se­bou doma za­tvo­ríš dvere po ce­lom dni, môže sa stať, že to ob­čas na teba do­ľahne. Si una­vená, ne­vlá­dzeš, ne­máš ná­ladu a ani sama ne­vieš prečo… a možno práve pre­chá­dzaš nie práve naj­har­mo­nic­kej­ším ob­do­bím vo svo­jom ži­vote. Si živý ľud­ský emo­tívny tvor a je úplne nor­málne, že sa ob­čas ne­cí­tiš naj­lep­šie. Všetci sa tak ob­čas cí­time. Nie­kedy len tak, nie­kedy nám veci ne­vy­chá­dzajú ako by sme chceli, nie­kedy sa ľu­dia okolo nás ne­sprá­vajú ako od nich oča­ká­vame, a tak je pri­ro­dze­nou re­ak­ciou z na­šej strany to, že nám nie je do spevu.

zdroj: pe­xels.com

Možno si mys­líš, že nie je v po­riadku, keď sa hne­váš, keď si smutná, keď máš nervy.. je to v po­riadku, všetky tvoje emó­cie, aj tie ne­ga­tívne sú ok, po­kiaľ to ne­prejde do den­ného ste­re­otypu. Vtedy ho­vo­ríme o dep­re­sii a tá je v dneš­nej dobe ako chrípka. Otáz­kou je ako sa s tým vy­rov­ná­vaš. Čo ro­bíš preto, aby si bola psy­chicky zdravá?

Keď sa zle cí­tiš a máš v sebe pri­ro­dzený pud se­ba­zá­chovy, sna­žíš sa tento stav po­tla­čiť, za­biť, okla­mať a tak sa bežne stáva , že ľu­dia so „zlou ná­la­dou“ si idú na­prí­klad vy­piť, pre­tože majú v tej chvíli po­cit, že im to po­môže. Ale nie, ne­po­môže. Vy­triez­vieš a si tam kde si bola. Ďal­šou mož­nos­ťou je pod­po­riť far­ma­ce­utický prie­my­sel a po­vzbu­diť sa ukľud­ňu­jú­cim af­ro­di­zia­kom“, ktorý ti oklame mo­zog, a tak sa na chvíľu bu­deš cí­tiť v po­hode.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Alebo zvo­líš tu pri­ro­dzenú cestu a spra­víš niečo re­álne pre seba, do­pl­níš si chý­ba­júcu dávku en­dor­fí­nov, ktoré sa vy­pla­vujú po fy­zic­kej ak­ti­vite, čiže špor­tom – be­hom. Skús si za­pnúť v mo­bile pes­ničky, ktoré máš naj­rad­šej ( nie ne­mu­sia byť tie dep­re­sívne typu No man no cry, ktoré si púš­ťaš vždy pred spa­ním a pla­češ) a choď si vy­vet­rať hlavu a to do­slova, aj keď sa ti nechce, veď ni­kto ne­tvrdí, že mu­síš po­dať vý­kon hodný vr­cho­lo­vého špor­tovca.  Po­môže ti to, možno nie hneď, ale po­môže. A maj sa rada, lebo so se­bou bu­deš mu­sieť žiť celý ži­vot 🙂

Komentáre