Začalo sa to celkom bolestne. Rozchodom. Nasledovali preplakané noci, kedy som seba samú presviedčala, že chyba je jedine vo mne. Že za všetko čo sa stalo, môžem len ja a je to moja vina. Že ak by som sa správala inak, bolo by to celé inak aj teraz. Noci, kedy som nespala, sa nedali ani rátať. Dni, kedy som nechcela vyjsť z postele, boli čoraz častejšie. Myšlienky o tom, aká som zlá, sa usídlili v mojej hlave.
Obdobie, kedy som sa dávala dokopy trvalo dlho. Naozaj, rozchod a bolesť po prvej láske sa lieči veľmi pomaly. Pomaly, avšak veľmi isto. Po čase sa zalepili všetky rany, ktoré som mala a ja som sa vedela znovu smiať. Vedela som sa tešiť z maličkostí, ktoré som zažívala v bežné dni. Raz, tuším na jar, som mala konečne pocit, že všetko bude dobré. Že áno, teraz je ten čas, kedy môžem byť sama sebou a žiť život podľa seba.
Netrvalo dlho a na dvere mi zaklopal on. On, vďaka ktorému som zistila, aké je to milovať. On, vďaka ktorému som sa naučila rozdávať lásku. On, kvôli ktorému som plakala veľa nocí. On, kvôli ktorému som skoro stratila samú seba.
Prišiel sa vrátiť. Prišiel sa ospravedlniť a prišiel na to, aby sme znovu boli spolu. Ľudia sú rôzni a ľudia sa v niektorých situáciách zachovajú odlišne.
Neviem, možno čakal, že sa mu hodím okolo krku alebo že mu odpustím. Jedna moja časť to veľmi chcela, ale tá druhá vedela, že to nie je dobré. Že by som sa len zbytočne trápila a zažila všetko znovu. Vedela som, že keď bol schopný urobiť niektoré veci raz, urobí ich aj druhý raz. Nechala som ho, nech si ide svojou cestou. Tak, ako si aj ja kráčam svojou. Bez neho. Bez bolesti. Bez ľudí, ktorí mi ubližovali a spôsobovali mi bolesť.
