Nie je to tak dávno, čo sme boli obaja ne­smierne šťastní. S úsme­vom na roz­žia­re­ných tvá­rach sme sa pre­chá­dzali uli­cami ruka v ruke. Všetko to však ra­zom zmizlo a te­raz po­ci­ťu­jem už len práz­dnotu. Srdce mi za­mrelo a navždy sa uzamklo pred akým­koľ­vek po­ten­ciál­nym vzťa­hom.

Čas sa už nedá vrá­tiť späť. Pre­to­čiť do­zadu môžme iba ho­dinky, no mi­nu­losti už dru­hý­krát če­liť ne­do­ká­žeme. Za toto by som bola ochotná ve­no­vať po­kojne aj svoj ži­vot. Tú­žim sa to­tiž vrá­tiť do ob­do­bia, kedy som bola sku­točne šťastná. Chcem, aby mi opäť di­voko bú­šilo srdce pri na­šich stret­nu­tiach, aby si ma váš­nivo boz­ká­val ako ke­dysi a ob­jí­mal tak vrúcne, keď sme spo­ločne na­šli naše šťas­tie.

zdroj: unsp­lash.com

Viem, že som ťa stra­tila a to ma ne­smierne ubíja. Chcem pre­plá­vať tú prie­pasť me­dzi nami a plá­vať s prú­dom rieky, ktorá nás roz­de­ľuje, aby som sa k tebe mohla vrá­tiť. Chcem sa ti ho­diť do ná­ruče, vrúcne boz­ká­vať tvoju tvár a prs­tami ti blú­diť vo vla­soch. Pre­tože iba v nej som po­kojná a šťastná. Ani to najk­raj­šie miesto na zemi mi ne­do­káže dať toľko šťas­tia, čo ty.

Čo by som len dala za to, keby mô­žeme byť opäť spolu. Chcem ti po­ve­dať, ako veľmi ťa aj po toľ­kom čase mi­lu­jem. Moja láska k tebe ešte ne­zom­rela. Pa­ra­do­xom je, že stále iba sil­nie a sil­nie. Aj na­priek tomu, že som tak dlhý čas ne­vi­dela tvoju tvár. Vraví sa: Zíde z očí, zíde zmysle. Po­tom, ako som ťa spoz­nala a za­mi­lo­vala sa do teba, už tomu ab­so­lútne ne­ve­rím. Pre­tože ty si jed­ného dňa bez slova zmi­zol a už si sa ni­kdy ne­vrá­til. No ja mám tvoju tvár stále pred očami a ľú­bim ťa rov­nako ako pred­tým.

 

Iba ty ma do­ká­žeš vy­tiah­nuť z tohto od­por­ného bahna pl­nom dep­re­sie a smútku. Dnes mám zlo­mené srdce a ni­kto iný ho ne­do­káže dať do­kopy, iba ty. Len ty je­diný vieš pre­me­niť moje slzy na úsmev a roz­dú­chať vo mne tie známe po­city vášne. Bez teba som ni­kto. Bez teba ne­viem dý­chať, ne­po­znám kroky do­predu a chcem umrieť. Akoby som prak­ticky ani ni­kdy ne­žila. 

Komentáre