Ako by to bolo len včera. Sedím na posteli a čítam tú správu od teba hádam už tisíci raz. Že je koniec. Nemal si ani toľko odvahy, aby si mi to povedal do očí. Jednoducho si mi poslal jednu krátku správu, nič iné. Žiadne vysvetlenie prečo. Žiadne prepáč.
Skúšala som ti volať, písať, stretnúť sa s tebou…
Všetky moje snahy si úspešne odignoroval a ja som bola ešte viac sklamaná, smutná, nahnevaná, frustrovaná. Čo som urobila zle, že si sa so mnou rozišiel? Vtedy mi ani len nenapadlo hľadať chybu v tebe, hovorila som si, že som určite niečo musela pokaziť ja. No nevedela som prísť na to, čo.
Bál si sa záväzku a toho, ako veľmi som ťa ľúbila? Pretože áno, milovala som ťa celým svojím srdcom, tak, ako nikoho iného. A zo dňa na deň som o všetko prišla. Vieš si predstaviť, akú prázdnotu som v sebe cítila?
Prešli dni, týždne, mesiace. Konečne som sa z toho začala dostávať. Boli dni, kedy som bola naozaj šťastná, snažila som si užívať život a nemyslieť na teba.
A potom to prišlo…
Napísal si mi, že sa chceš stretnúť a ospravedlniť sa mi za všetko, čo si urobil. Bože, na takúto správu som čakala celé tie mesiace. Ale máš smolu, nenechám sa oklamať druhý raz. Ak by som toto všetko musela prežívať ešte raz, asi by som to už nezvládla.
Ak by si mi napísal pred mesiacom, možno by som ti dala druhú šancu. No vieš, ako by to celé dopadlo? Chvíľu by sme sa tvárili, že je všetko v poriadku, no čím ďalej, tým viac by sme sa od seba vzďaľovali. Každým dňom by som čakala, kedy znovu odídeš. A ja naozaj nechcem žiť v takej neistote.
Dnes je zo mňa konečne iná žena, som vyrovnaná a koniec koncov ti musím povedať jedno veľké ďakujem. Keby že ma neopustíš, nikdy by som neprišla na to, kto v skutočnosti som a že si naozaj zaslúžim niečo lepšie, než si bol ty.
Chcem len, aby si vedel, že ti odpúšťam…
