Ľudia sú uzavreté knihy plné príbehov. Kráčame okolo nich dennodenne. Niektorí sú zaujímaví hneď na prvý pohľad. Chceme ich hneď prelistovať, začítať sa, ovoňať každú ich stránku. Majú tvrdú alebo mäkkú väzbu, sú zvonku posypaný pozlátkom alebo sú to obyčajne zviazané stránky, o ktorých sa dozvieme viac, až keď prehovoria.

foto: pinterest.com

Akou knihou chceš byť? Chceš byť viac obal alebo vnútro? Častokrát sa stáva, že ľudia, ktorí vyzerajú byť vyrobení z porcelánu, strácajú čaro pri prvom otvorení úst. Pri vyslovení prvých slov. Obsah slov sa stráca v kontraste obsahu a formy. Vždy ostávam zarazená svojim prvotným úsudkom-predsudkom. Ľudia ma neustále prekvapujú. Život dokazuje každodennými príkladmi, že ešte sa mám stále čo učiť. Nikto sa nedá prečítať na prvýkrát. Nikto nie je len príliš jednoduchý a nič viac. Alebo len úžasný a nič viac. Vždy sa dá spoznať viac. 
Prechádzam sa ulicami a vidím ich. Roztrúsených v mraveniskách miest, putujúci svojimi vlastnými chodníčkami. Milión tvárí. Milión príbehov. Čím viac ich spoznávame, tým viac sa nám zdajú byť komplikovanejší.  Prvý dojem je vždy dôležitý.  Zanecháva stopu, ktorá sa maže veľmi ťažko. Veľakrát sa stáva, že si človeka uložíme do nejakej krabice s nápisom odsúdené na neúspech a uzavrieme ho v nej, prelepíme lepiacou páskou a  nikdy viac nechceme otvoriť. Teda v tej situácii sa nám to zdalo ako najvhodnejšie riešenie.  

Možno až po rokoch nám nejaká zhoda okolností pripraví prekvapenie. Obal sa nám zdal príliš tvrdý, drsný alebo ošúchaný. No akonáhle prečítame ďalšiu stránku z duše človeka, pochopíme viac. Porozumieme viac. Snažme sa preto vidieť viac ako len vrchnú vrstvu. Ľudské telo, oblečenie, mejkap. Toto všetko je len obal. Sídlo niečoho, čo očami nie je vidieť.  Ak sme pripravení vnímať, je tu nádej, že sa dozvieme viac. Ďalší kúsoček, úlomok tvoriaci celok. 

Akí chceme byť ľudia? Buďme vzdelaní. Čítajme ľudí. Chápme. Nesúďme. Ľúbme.

cover photos: tumblr