Takto pred rokom by som pravdepodobne rozmýšľala, čo si zajtra oblečiem do školy a o koľkej musím vstať, aby som sa stihla namaľovať.
Tak či tak by som nadávala, že meškám.
Posledný mesiac však mám ruky od hliny a môj outfit sú tepláky.
Prečítané knihy od výmyslu sveta, roky múdrostí v škole, avšak aj napriek tomu som dnes od babky zistila, že nie je rýľovať, ako rýľovať.
Prečo to píšem? Lebo cítim, že všetci v kútiku duše vieme, ako veľmi nás to zmenilo.
A že zrazu jediné na čom záleží, je zdravie.
Práca, brigáda zrušená, ľudia majú zrazu čas.
Auto stojí zaparkované pred domom, zrazu nie je potrebné.
Kopa kabeliek v skrini, zrazu ich nemáme kam nosiť.
Zrazu nám stačí jedna mikina a tepláky.
Nekupujeme veci, ktoré nechceme a nepotrebujeme, len aby sme sa niekomu zapáčili.
Veľké domy, ktoré sme roky budovali sú pre nás ako väzenie.
Sloboda bez rúška je zrazu každého sen.
Zdravie je pre nás na prvom mieste.
Kamaráti, rodiny sú zrazu ďaleko, pritom sú tak blízko.
Zrazu na seba máme čas.
Kreslíme, čítame, píšeme, nikto nepomyslí na peniaze.
Myslíme na všetkých.
Ľudia sa ráno nikde neponáhľajú, zrazu sú všetci celé dni v prírode.
Príroda a zem sa nadýchla.
Zrazu opäť dýcha.
Brali, pílili sme jej roky pľúca, zrazu nám ich berie ona.
Svet sa zastavil a už nikdy nebude ako predtým.
My nebudeme ako predtým.
Firmy a továrne nebudú ako predtým.
Pochopili sme to.
Lebo sme to zažili.
