Dlho som sa ne­ve­dela roz­hod­núť, ako po­ňať člá­nok s náz­vom „Za­bud­nem nie­kedy na teba?“ Nech­cela som znova vpad­núť do toho ste­re­otypu, kedy za­čnem prí­lišnú po­zor­nosť a ener­giu vkla­dať do nie­čoho, čo už dávno ne­platí a do nie­koho, kto už za to dávno ne­stojí.

Preto som sa roz­hodla po­ňať ho po svo­jom. Viem, že mnohé sa so mnou v tomto článku ne­sto­tož­níte, ale to je v po­riadku. Sto ľudí, sto chutí …

tumblr_oe306coisl1qb4hiyo1_1280

zdroj: na­po­le­on­four.com

 Čo­raz čas­tej­šie pre­mýš­ľam nad tým, prečo by som si vlastne nie­koho mala hľa­dať ? Už od doby XY ľu­dia hľa­dajú svoju spriaz­nenú dušu, nie­koho s kým pre­žijú celý ži­vot. Je to zau­ží­vané pra­vidlo. Nie­koho si nájsť, za­mi­lo­vať sa, zo­so­bá­šiť sa, mať deti, mať ro­dinu, mať bý­va­nie, mať zá­ze­mie, mať dobrú prácu, mať, mať, mať… a zrazu je to všetko také, ste­re­otypné. Ako tomu bý­valo vždy.

Ne­chápte ma však zle, keby som si mohla dob­ro­voľne vy­brať, aj za cenu vecí, na kto­rých dnes ne­zá­leží by som si na ži­vot vy­brala dobu, kedy žili naši starí ro­di­čia alebo ro­di­čia. No doba sa zme­nila, ľu­dia sa zme­nili a všetko je iné.

Čo­raz čas­tej­šie si kla­diem otázku, načo? Pre­tože, ak bu­dem sama ľu­dia ma budú po­va­žo­vať za fe­mi­nis­tku? Mi­mo­cho­dom toto slovo ne­zná­šam. Uve­do­mil si nie­kedy nie­kto, že keby muži ne­boli suk­nič­kári, ženy by ne­boli fe­mi­nis­tky? Me­dzi po­hla­viami si na­ozaj ne­máme čo vy­čí­tať!!!

Ja ne­tú­žim po ne­ja­kom „čá­vovi“, ktorý po mňa príde na svo­jom no­vom ba­vo­ráku tvá­riac sa, že je maj­ster sveta. Rov­nako ne­tvr­dím, že mi ne­zá­leží na vzhľade. Sa­moz­rejme by som si priala spoz­nať chlapa s tma­vými vlasmi a očami, v kto­rých sa stra­tím. Ale …

Že­lala by som si, aby ma na­miesto su­per dra­hej re­štau­rá­cie zo­bral do di­vadla alebo na ne­jakú ver­ni­sáž. Pra­jem si, aby sme spolu v lete len tak le­žali na tráve a po­zo­ro­vali tvary v ob­la­koch. Alebo, aby jedno z na­šich rande bolo nie­kde za hra­ni­cami Slo­ven­ska. Aby mi miesto kve­tov do­nie­sol ne­jakú dobrú knižku z kniž­nice. Chcela by som, aby ma miesto svo­jej su­per lu­xus­nej vône omá­mil svo­jimi ne­kon­čia­cimi ve­do­mos­ťami. Pra­jem si, aby mi miesto pí­sa­nia na Fa­ce­bo­oku, len tak za­zvo­nil pri dve­rách, pre­tože sa chce po­roz­prá­vať. Aby ma chy­til za ruku a na­miesto dis­ko­téky ma vzal do hôr.

tumblr_o47cdwjyni1u5q94lo1_500 tumblr_o47cdwjyni1u5q94lo2_500

zdroj: na­po­le­on­four.com

Ale … ta­kéto veci sa dnes už ne­ro­bia. Pre­tože dnes je to „hanba“.

A ja sa preto pý­tam, prečo by som svoj čas mala ve­no­vať in­ter­ne­to­vým zo­znam­kám, ktoré mi za­ru­čujú, že tu UR­ČITE nie­koho vhod­ného spo­znám? Vhod­ného na čo? Jed­no­rá­zovku? Pre túto dobu tak ty­pickú? Keď si spo­čí­tam čas, ktorý strá­vim na in­ter­ne­to­vej zo­znamke a vy­de­lím ho svo­jou túž­bou po ho­vo­rení troma sve­to­vými ja­zykmi, asi by som dnes mala na­šliap­nuté na cel­kom dobré zá­klady.

Keby som miesto ve­če­rov, ktoré trá­vim ľu­to­va­ním sa, pre­čí­tala jedno kla­sické dielo, bola by som sčí­taná ešte viac. Keby som miesto cho­de­nia na rande ve­no­vala čas sama sebe v po­sil­ňovni, alebo hýč­ká­ním sa v koz­me­tic­kom sa­lóne, bola by som s vy­uži­tím času oveľa spo­koj­nej­šia.

Ne­bol by svet kraj­ším mies­tom? Mi­ni­málne pre mňa? Takže, drahé diev­čatá, ja s tým dnes kon­čím. So se­ba­ľú­tos­ťou a hľa­da­ním pána Bož­ského. Pre­tože ja viem, že on tam nie­kde je. Nie­kde tam bude … A dú­fam, že je te­raz šťastný. Pre­tože ja za­čí­nam byť. A dá­vam mu pries­tor. Prísť ku mne pri­pra­vený. Pre­tože ja sa už ne­us­po­ko­jím len tak s nie­čím.tumblr_oj6tn2ltm81tsgi3so1_1280

    zdroj: na­po­le­on­four.com

Una­vuje ma žiť vo svete, kde sa vy­tráca slovo láska. Jasné, žeby som si nie­koho chcela nájsť, ale … ne­bolo by to fajn? Pred­stava, že na to, aby ste boli šťastné ne­pot­re­bu­jete ni­koho? Len seba a na­pĺňa­nie svo­jich tú­žob?

218dccb11ef6e6faa238308159f60fb8

zdroj: pin­te­rest.com

Takže ja som svoj člá­nok po­ňala takto. Za­bud­nem nie­kedy na to, že k na­pl­ne­nému ži­votu po­tre­bu­jem lásku, tak ako nám to už roky pred­kladá spo­loč­nosť? Za­bud­nem sa nie­kedy za­mýš­ľať nad tým, kde ro­bím chybu? Alebo nad tým či k svojmu ži­votu na­ozaj nie­koho po­tre­bu­jem? Za­čnem nie­kedy ve­riť tomu, že na­pl­nený ži­vot sa dá žiť aj osa­mote?

Komentáre