Zas a znovu sychravý deň. S veľkou neochotou začínam rešpektovať toto ročné obdobie, pretože aj keby som sa ho akokoľvek snažila bojkotovať, nepomôže mi to. „Každým rokom sa vráti, tak už s tým prestaň prosím ťa.“ Darmo, aj keď zime vďačím za svoj život, čo je absolútny paradox toho všetkého, nedokážem v nej nájsť nič čarovné ako mnoho ľudí z môjho okolia. Žiadne to kúzlo alebo tajomno. Jediné tajomno pre mňa je okolo pol piatej večer, kedy musím pri svojom odchode od koní kontrolovať priestor pred sebou, aby som sa náhodou nezavadila o strunu, a aj to brutálne smiešnymi pohybmi pripomínajúcimi niekoho, kto sa snaží zahrať pantomímu a veľmi mu to nejde.

Nemám najmenší problém obaliť sa do ticha ako do deky, strácajúc sa vo svojich myšlienkach o tom, ako som sa doposiaľ rozhodovala a či to malo pre mňa aspoň minimálne pozitívny dopad, no nepotrebujem k tomu mínusové teploty a tmu v strede dňa.

Viedla si už so sebou boj, o ktorom si vopred vedela, že ho prehráš? Tá zničujúca myšlienka, že sa môžeš snažiť koľko chceš a zachraňovať všetko a všetkých až do nemoty, no nakoniec sa na okamih zastavíš a uvedomíš si, že popri tom ušľachtilom zachraňovaní zabudneš na jednu osobu? „Nechala som ju v strede toho bludiska na konci januára. Určite tam zamrzne. Pane bože musím sa vrátiť inak zamrzne.“ Zrýchlim tempo, obalím sa ďalšími vrstvami teplého oblečenia, no pri pomyslení na to chúďa stvorenie, pre ktoré sa vraciam, pre svoju bezkonkurenčnú zabudlivosť, sa cítim ako odporný pokrytec. „Ponáhľaj sa, pridaj do kroku. Nemáš sa na čo vyhovoriť, veď tebe je teplo. Ty nie si tá, čo mrzne a nemôže sa pohnúť, pretože si v toľkej tme a zime nevidí ani len na koniec nosa.“

Zdroj: pexels.com

Míňala som jeden strom za druhým, v tom hustom lese. Musím povedať, že som sa rútila s obrovským zanietením. Snáď najväčším aké som za celý svoj pomerne krátky život vynaložila. Každou sekundou som bola zmätenejšia a rozladenejšia. „Ten strom som už videla. Mňa hádam porazí, tadiaľ som už išla. Zablúdila som? To si zo mňa strieľaš? Nevieš kde si? Keby si nebola tak hlúpa, nenechala by si ju tam. Je tam kvôli tebe.“

Čo krok, to rýchlejšia námraza, ktorá sa šírila mojím telom. Vedela som, že aj napriek faktu, že mám troje ponožky a zo desať vrstiev oblečenia, ten mráz sa ku mne tak či onak prebije. Je to zbytočné. Toľko príprav pre nič. Aká ukrutne priama metafora života. Načo sa človek namáha, aj tak drvivá väčšina akejkoľvek snahy mať sa lepšie, skonči úplne rovnakým spôsobom. Áno, už prišlo na rad zúfalstvo. Netrápi ma, že neviem kde som, trápi ma, že neviem kde je ona. „No, čo iné ti ostáva, krič. Keď si hlupaňa a nič poriadne nepremyslíš, čo iné než krik ti reálne ostáva?“ Tak som teda kričala, v podstate celkom bez hanby. Svoju hrdosť som nechala pri tom jemne opadanom smreku. Neviem však s určitosťou povedať, pri ktorom, keďže sú všetky rovnaké a možno si na ňu šliapem práve teraz, pretože som urobila snáď osemdesiate koliečko.

Kompletne zdevastovaná, no ešte ako tak udržiavaná nádejou a poslednými hlasivkami, zvreskla som najsilnejšie ako mi to len moje telo dovolilo a akoby zázrakom, som počula krik. Chvalabohu nie môj. Je len veľmi málo situácii, kedy sa človek poteší ozvene, ak vôbec. „Tu som!“ Vždy ma zaujímalo ako vo filmoch, podľa tejto zdanlivo šťastnej vety, dokážu človeka lokalizovať. Ja som si mohla odškrtnúť možnosť abnormálneho nadšenia z toho, že ju počujem, ale reinkarnáciu na GPS-ku som ešte nestihla.

Napila som sa, ak by som mala byť presnejšia, nakvapkala som si posledné zbytky vody do úst, aby som mohla ešte zopár krát vydať ten hrdelný zvuk. Počula som spätnú väzbu a rútila sa smerom, o ktorom som si myslela, že je správny, pričom mi mráz postupne prechádzal z chodidiel smerom vyššie. Akosi som tušila, že tieto skvelé zimné radovánky už nebudú trvať dlho a niekde stopercentne primrznem.

Utekala som, podľa môjho skromného názoru, asi 500 metrov a zrazu som pocítila náraz. Taká tá tupá bolesť ako keby ti niekto dal hlavičku. S menšími komplikáciami som otvorila oči, aj keď som už chvíľami mala pocit, že tie mrazom obalené mihalnice sa už jedna druhej nikdy nepustia. Zbadala som ju. Tiež bola poriadne ošľahaná vetrom, poznačená únavou, no stále v nej blčala tá malá, avšak neprehliadnuteľná nádej v to, že sa po ňu vrátia. Vrátila som sa. Samozrejme, že som sa vrátila.


Zdroj: pexels.com

Podopreli sme jedna druhú ako barle a snažili sme sa vyteperiť von, hľadajúc najlepšiu alternatívu. Ponevierali sme sa asi dobrú trištvrte hodinu a ja som cítila, že prejsť ďalší kilometer je pre mňa nemožné. Neustále ma držala pri vedomí, pretože videla ako si podchladenie berie svoju daň a ja pomaly ale isto strácam vedomie. V tom som zacítila teplo. Hrejivý moment, ktorý ma úplne celú opantal. Spolu s tým príjemným vánkom na mňa doľahol pokoj. Našla som ju. Dostane sa von a to je dôležité.

Pomedzi svoje vlastné myšlienky sa predieral jej rázny hlas snažiaci sa prekričať moje nadmieru hlasné podvedomie. „Pozri, už sme skoro tam. To je cesta von. Vidím to, tak prosím, vydrž ešte zopár krokov.“ Za tým nasledovalo ešte niečo, ale to už znelo len ako tlmená hudba. Nohy zastali a prestali svojvoľne pracovať, i keď ešte chvíľu za sebou zanechávali rovnomernú čiaru. Snažila sa, ťahala ma za sebou a veľmi chcela, aby sme tú hranicu prekročili obe, ja už som však bola úplne vyrovnaná. Pokojná a šťastná, že som splnila svoj účel. Posledné na čo si spomínam bola teplá slza, s ktorou bolo spojené to malé ale veľmi bolestné „prepáč“ a mizivý obraz postavy kráčajúcej vpred. Na miesto, kde už nie je tá ukrutná zima.

Viedla si už so sebou boj, o ktorom si vopred vedela, že ho prehráš? Tá zničujúca myšlienka, že sa môžeš snažiť koľko chceš a zachraňovať všetko a všetkých až do nemoty…
Boj, ktorý nikdy nebude mať jasný výsledok. Mohla ostať v teple a byť spokojná s tými, ktorých odtiaľ vytiahla. Rozhodla sa však vrátiť a skúsiť to vyhrať. Vrátiť sa pre seba.

Jedna jej časť bola v teple a spokojná, no tá druhá ju aj tak ničila tou ukrutnou zimou. Bolo nemožné tieto dve časti spojiť natoľko, aby vytvorili ten pomyselný súzvuk a kompatibilitu.
To je azda na takom boji to najhoršie. Je jedno na akej strane bojuješ, tak či tak, ideš sama proti sebe a ten, kto niečo získa, rovnako ako ten, kto niečo stratí si stále len a len ty. Musíš však zvážiť, koľko si ochotná obetovať na úkor toho, aby si opäť niečo získala. Keď na to prídeš, aj za cenu nenahraditeľnej straty, zistíš, čo je pre teba skutočne dôležité.

Častokrát som sa samej seba pýtala, čo vlastne chcem. Aj tak, keď sa chvíľu z niečoho teším, nikdy to dlho nepotrvá. Ak sa však dostaneš na hranu svojej vlastnej existencie, zistíš, že chceš žiť. Všetko ostatné sa časom vyformuje a bude to presne také, aké si to vždy chcela. Je to zvlášny boj. Nesnaž sa ho vyhrať celý, aj tak to nikdy úplne nevyjde. Môžeš však ovplyvniť to, v akom pomere bude proti sebe stáť strata a zisk.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.