„Či už ve­ríte, že niečo do­ká­žete, alebo na­opak ve­ríte, že to ne­do­ká­žete, v oboch prí­pa­doch máte s naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou pravdu.“ Henry Ford

revenge-bodyfoto: eli­te­daily.com

Bolo to ešte na zá­klad­nej škole. Zvykli sme na ho­di­nách te­les­nej vý­chovy hrá­vať vo­lej­bal. Ne­boli sme ob­me­dzo­vané v tom, ako máme vy­tvá­rať svoje tímy. Sa­moz­rejme, že sme sa vždy tie, kto­rým to naj­viac išlo dali do­kopy. Ok­rem iného sme boli aj veľmi dobré ka­ma­rátky. Každá hra pat­rila nám. Ví­ťazs­tvo za ví­ťazs­tvom. Te­lesná za te­les­nou.

My sme išli do toho s tým, že ur­čite vy­hráme. Inú mož­nosť sme ani ne­pri­púš­ťali. Ob­čas sa pri­tra­fila aj pre­hra, ale to bola skôr vý­nimka ako pra­vidlo. Kto­rý­koľ­vek tím, ktorý vy­tvo­rili os­tatné baby, nám jed­no­du­cho ne­sta­čil. Takto sme k tomu pri­stu­po­vali všetky. Sú­perky sa na ih­risko po­sta­vili s po­ci­tom, že je to pre nich jasná pre­hra. Po­tom ne­dá­vali do toho toľko úsi­lia. Za­budli, že pre­hráme až vtedy, keď pre­hru uznáme za de­fi­ni­tívnu. Vzdá­vali to hneď na za­čiatku. Strá­cali vieru vo svoje vlastné schop­nosti. Mys­leli si, že sme ne­po­ra­zi­teľné. Čo bola sa­moz­rejme hlú­posť, ale oni v to ve­rili. A ni­kto ich ne­pres­vied­čal o opaku.

Raz sa ale pro­fe­sorka roz­hodla za­siah­nuť do nášho zlo­že­nia. Ká­zala mi hrať na dru­hej strane. Mala som byť proti svo­jim a s ba­bami, ktoré to vzdali ešte skôr ako sa­motná hra za­čala. Mu­sím po­ve­dať, že som sú­ťa­živý typ a ne­mala som v pláne to vzdá­vať. Spo­čiatku som bola na­hne­vaná, že ma od­de­lila od môjho tímu. No svoj štýl hry som im ne­pris­pô­so­bo­vala.

girl-tying-her-shoe-get-to-gymfoto: eli­te­daily.com

Hra sa za­čala. Vy­ze­ralo to dosť biedne. Baby sa báli lopty a ich vý­raz tváre uka­zo­val známky jas­nej pre­hry. Roz­hodla som sa ich pod­po­ro­vať. Vždy keď le­tela lopta, da­nej hráčke som kri­čala, nech ju jed­no­du­cho od­razí. Pre­svied­čala som ju, že to nič nie je. Nech sa ne­bojí. V ta­komto du­chu sa nie­sol celý prie­beh hry. Chcela som, aby si za­čali ve­riť. Stále som im opa­ko­vala, že na to majú, nech sa ne­boja. Že aj keď pre­hráme, ale as­poň dáme do toho všetko. Sú­perky sa smiali. Áno, vtedy nimi jed­no­du­cho boli. Vraj na nich ne­máme. Po­cí­tila som, aké je to byť na strane tých „slab­ších“. Po­stupne sa to zlep­šo­valo. Da­rilo sa nám cel­kom slušne. Až tak, že sme vy­rov­nali skóre. Vtedy za­čali byť tie, ktoré boli po­va­žo­vané za jasné ví­ťazky ner­vózne, pre­tože to ne­ča­kali. Boli ne­zo­hrané, lebo ich to to­tálne roz­ho­dilo. My sme však na­ďa­lej po­kra­čo­vali vo svo­jej hre. Baby mo­ti­vo­valo, že sme ich do­ká­zali do­be­hnúť s ich bo­do­vým ná­sko­kom. Sna­žili sa ešte viac. Ich pre­sved­če­nie, že to mô­žeme vy­hrať na­ras­talo.  

Viete ako to skon­čilo? VY­HRALI sme. Nech­cem tým vô­bec po­ve­dať, že je to moja zá­sluha. Vy­ťa­ho­vať sa alebo niečo po­dobné. Nie je to tak. Pod­stata je skrytá nie­kde úplne inde. Oni to do­ká­zali samy. Ale až vtedy, keď uve­rili, že na to majú a strach z lopty je vlastne ne­zmy­sel. Bolo to iba v mysli. Po­tre­bo­vali si iba za­čať ve­riť. Mali tie isté pred­po­klady ako baby oproti, len to ne­ve­deli. Na konci hry pro­fe­sorka po­ve­dala vetu: „Vi­díte, čo do­káže psy­chika?“

Takže, nech sa už v ži­vote púš­ťaš do čo­ho­koľ­vek, mu­síš naj­skôr ty sám uve­riť, že na to máš. Bola to iba hra, nič viac. Ale v ži­vote to chodí rov­nako. Ni­kdy by sme ne­mali strá­cať vieru v seba sa­mého. Ne­daj sa od­ra­diť a po­kra­čuj vo svo­jej ceste. Vždy keď nie­kto zlyhá, bude ti tvr­diť, že ty do­pad­neš rov­nako. Mô­žeš sa po­tknúť. Hlavne to ne­vzdá­vaj hneď po pr­vom ne­ús­pe­chu.

foto: na­po­le­on­four.com

Komentáre