Keď zavrieš oči a pozrieš sa späť, vidíš sa tam, kde si teraz?

Vždy som milovala poriadok, prípravu a zmysel sveta okolo seba. Plán bol najlepším spôsobom, ako sa môžem tešiť. Keď som vedela, čo chcem, ako to získať a kam ísť, mohla som postupovať bezpečne. Nebála som sa.

Ale ak by som mala povedať jednu vec, ktorú som sa naučila, tak je to tá, že môj plán nie je vždy v súlade s plánom osudu. To, čo chce pre mňa svet nemusí byť vždy rovnaké ako to, čo chcem ja pre seba. A niekedy sú najlepšie plány tie, ktoré sú krátkodobé.

Myslím, že svet kladie príliš veľa pozornosti na prípravu. V škole sme kŕmení lžami, že ak nebudeme podávať excelentné výsledky, tak ich nebudeme mať ani v živote. Snažíme sa byť čo najlepšími študentmi, najlepšími športovcami, najlepšími ľuďmi – no niekedy nevieme, na čo sa máme sústrediť, pretože si nie sme istí, kým chceme byť.

Trávime príliš veľa času pripravovaním sa na budúcnosť, zdôrazňujeme to, čo sa nestalo a nastavujeme plány na to, čo bude nasledovať tak veľmi, že v tejto chvíli zabúdame žiť. Zabúdame oslavovať to, ako ďaleko sme prešli a na to, že život nejde vždy podľa našich predstáv – a možno to je na tom to najkrajšie.

Vždy som si myslela, že môj život by bol “dokonalý”, keby som spravila všetko, čo som chcela, keby som mala trochu viac šťastia alebo poznala správnych ľudí. Ale to nie je pravda.

Tie najlepšie momenty v mojom živote neboli nikdy tie naplánované. Nepotrebovala som sa na nich pripraviť. Strávila som hodiny vyhľadávaním vysokých škôl, uplatňovaním, niekedy aj návštevami – a škola, ku ktorej inklinujem nebola na mojej pôvodnej listine. Vyliala som celú svoju dušu do vzťahu, len aby som zistila, že nie je skutočný. Zlomila som si srdce, len aby som sa ocitla v procese hojenia.

Žiaden z týchto okamihov nebol na mape, nepredpokladala som, že prídu.

A napriek tomu som sa stala osobou, ktorou som dnes vďaka nim.

Život si pre mňa spravil vlastné plány – spadnúť, zlomiť, byť zmätená, stratiť ľudí, ktorých som milovala, vyrovnať sa so smrťou, spochybňovať seba a svoje presvedčenia, zamestnávať sa nenávidením, začať úplne odznova. A bojovala som proti všetkému ako v pekle. Samozrejme som si myslela, že môj svet sa na istú dobu úplne rozpradol.

Nemôžem kontrolovať to, čo sa mi stane. No môžem kontrolovať to, ako si s tým poradím.

Mala som plánovač, ale ten som už odhodila. Niekedy sú najlepšie momenty tie, ktoré nemôžeš očakávať – naučíš sa, ako sa s nimi vyrovnať, necháš ich ísť, poučíš sa, cítiš ich, vykvitneš z nich.

Pokračuj vpred a uvítaj, čo príde.