Už sa nechcem viac usmievať, keď v skutočnosti nie som šťastná
Life
Ukážkovo. Presne tak vyzerá na prvý pohľad život mnohých ľudí naokolo. Zdá sa byť bez problémov a bez chýb. Zdanlivo šťastný život zdanlivo šťastných ľudí. Ktorí ale žijú tak ako by sme mnohokrát chceli žiť aj my sami, hoci nepoznáme druhú stranu. Ale naoko ideálny život v ideálnej rodine v ideálnom svete…
Ale koľkí z nich sú naozaj šťastní? Koľkí z nich sú so svojím životom naozaj spokojní? Koľkí z nich by ho v skutočnosti vymenili za život kohokoľvek z nás? A to v momente…
A preto sa pýtam, čo dnes značí úsmev na niekoho tvári? Šťastie? Spokojnosť? Vyrovnanosť? Či je úsmev len maskou, ktorou sa snažíme zakryť bolesť, čo máme v srdci? Bolesť, ktorá nás v noci nenechá spať? A na ktorú ani falošný úsmev nie je dosť dobrý?
Mňa to už samú nebaví. Nebaví ma hrať, že je všetko v poriadku, keď by som najradšej vyšla von a z plného hrdla kričala. Kričala tak nahlas, že by ma všetci počuli. Aj tí, ktorí ma nepočúvajú, hoci sa s nimi rozprávam každý deň. Aj tí, ktorí sú navonok hluchí, a ktorí vidia iba seba. Ktorí sa nedokážu pozrieť na svet mojimi očami. Vcítiť sa do mojej kože a podporiť ma. Uznať, že to naozaj zvládam dobre, hoci to nie je také jednoduché, ako sa im doteraz zdalo.
Presne na týchto ľudí chcem kričať. Nech počujú a nech vidia, že ten úsmev už dávno nie je ten, ktorý som nosila na tvári pred istým časom. Nech pochopia, že je to falošný úsmev, za ktorým sa toho skrýva mnoho. No z toho množstva je šťastie na úplne poslednom mieste.
Možno som to doteraz dokázala zvládať, možno som to doteraz dokázala skrývať, lebo aspoň pri pohľade na teba bol môj úsmev ozajstný… Ale aj ten sa niekam stratil. Spolu s tvojím pochopením a podporou.
Nechcem teraz od teba, aby si ma ľutoval. Aby si sa tváril, že tomu rozumieš, keď to tak nie je… Chcem len, aby si tu pre mňa bol. Aby si mi ponúkol svoje rameno a ja som sa na ňom mohla vyplakať. Aby som aspoň na malý moment mala pocit, že tu je niekto len pre mňa. A že je úplne v poriadku nebyť za každú cenu šťastná... Že je v poriadku, že nie som z ocele, a že mám city, ktoré už viac nedokážem pred svetom skrývať. Že moje emócie sú v poriadku. A že sa nemám za čo hanbiť.
Lebo mňa už naozaj nebaví sa usmievať, keď vo svojom vnútri plačem…
