Sto­jím na tom mieste, kde sa všetko zro­dilo. My­seľ sa mi roz­pú­tala ako di­voký kôň be­žiaci ne­vedno kam. Tu, hľa­diac na oko­lie orá­mo­vané pá­som ih­lič­na­nov opie­ra­jú­cich sa o seba ako sú­dr­žní bra­tia si uve­do­mu­jem, ako si ma chrá­nia. Ako by ve­deli, že to po­tre­bu­jem. Zrak mi hľadí na tú nád­heru, ktorá je skrytá pred von­kaj­ším sve­tom. V diaľke ma­jes­tátne tý­čiace sa je­lene svo­jím pa­ro­žím do­ka­zujú nad­vládu v tejto za­bud­nu­tej kra­jine. Chrá­nia do­spelé srny, strá­žiaci svoje ra­to­lesti, po­kra­čo­va­te­ľov svojho rodu, ktoré bez­sta­rostne pijú vodu z ne­ďa­le­kého po­tô­čika le­mo­va­ného ra­dom fia­liek. Bez­sta­rostne plach­tiace ob­laky zo­sie­lajú na zem vôňu dažďa chla­dia­ceho roz­pá­lenú kožu z dráž­di­vého slnka. Je škoda, že má­lo­kto si uve­domí, aká je prí­roda úžasná. 

Oča­ru­júca. Mi­lu­jem pre­chádzky v prí­rode. Je to na­bí­jačka mo­jej du­chov­nej pod­staty. Keď po­tre­bu­jem roz­mýš­ľať, vy­pla­kať sa, alebo proste byť iba sama. Idem tam, tam je môj do­mov. Tam, ďa­leko od ru­chu mesta. Tam, kde som sama se­bou. Tam, kde mô­žem byť ja a ni­kto iný. Tam, kde mô­žem tan­co­vať do sýta a ni­kto sa na mňa ne­po­zerá. Kde vtáky šte­bo­tajú odušu, kde je zem ne­dot­knutá von­kaj­ším sve­tom.

16114327_876302912512894_3060406046066167922_n

we­he­ar­tit.com

Možno ute­kám  pred ním, ne­viem. Keď nie­kedy cí­tim, že ľu­dia svo­jím ko­na­ním ško­dia všet­kému. Stačí si po­zrieť te­le­vízne no­viny, vy­po­čuť spra­vo­daj­stvo v rá­diu a je mi na za­pla­ka­nie. Prečo? Pre­tože ľu­dia ve­dia byť veľmi zlí. A ob­čas tomu pris­pie­vame aj my. Možno ve­dome, možno ne­ve­dome, ne­viem. Ale sme predsa len ľu­dia, ktorí sa mu­sia ak­cep­to­vať. Na túto Zem sme ne­prišli ná­ho­dou.

Nie je ná­hoda, že som sa na­ro­dila tu, do tejto ro­diny, do tejto kra­jiny, prišla me­dzi tento ko­lek­tív alebo su­se­dov. Ale keď už som tu, chcem z toho vy­ťa­žiť a vy­pro­du­ko­vať len to naj­lep­šie. Pro­sím, svet, chcem iba žiť, tak ma ne­chaj. Žia­dam ťa o to. Keď viem, že to ne­do­ká­žem vždy, as­poň prí­roda mi ot­vorí svoju ná­ruč. Mali by sme si každý nájsť to svoje. Aj keď sme na­hne­vané, aj keď vieme byť zlé, ale zlo plodí zlo a ne­mali by sme sa ním uná­šať. Vždy je možná al­ter­na­tíva ako ho v zá­rodku za­hu­biť. Aký by bol svet krásny bez toho zla, ktorý je tu na den­nom po­riadku.

Ja viem, je to ťažké udr­žať emó­cie na uzde. Ale vždy sa dá nájsť spô­sob. Skús si obuť to­pánky, vet­rovku a choď do prí­rody, tá ti ukáže cestu. Pra­jem šťastné chvíle.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
15965053_871719752971210_5580855368388888822_n

we­he­ar­tit.com

Komentáre