Ahoj láska. Nikdy by som nepovedala, že budeš ty ten muž, ktorému budem písať list na rozlúčku. A predsa len nás život dokáže prekvapiť a zariadiť veci inak, ako s nimi počítame. Dlhý čas sme už od seba a ja stále na teba neviem zabudnúť. Ale snáď sa mi to raz podarí. No to už možno budem mať iného muža a ty inú ženu. Aj keď v kútiku duše viem, že to tak byť nemalo.
A raz zabudnem na tvoju vôňu, ktorá mi brala dych. Zabudnem na tvoj sladký úsmev, ktorý mi vždy podlomil kolená. Zabudnem na to, ako si ma držal za ruku kdekoľvek sme boli so slovami „spolu zvládneme všetko“, a tiež zabudnem na to, ako si mi plnil každý sen. Jedného dňa sa ráno zobudím a nepocítim už to, že mi chýbaš.
Nebudem márniť čas myšlienkami na teba a nebudem si predstavovať aké by to bolo, ak by si sa vrátil naspäť ku mne. Ale to, na čo nikdy nezabudnem, je to, ako som sa cítila. Nezabudnem na náš prvý bozk. Na to, ako si mi utieral slzy, ani na to, ako výnimočne som sa dokázala pri tebe vždy cítiť.
Nebolo to tými darčekmi, tými kvetmi ktoré si mi vždy priniesol, lebo si vedel, že ich milujem dostávať. Nikdy nezabudnem na to, ako som sa pri tebe cítila. Na ten pocit sa zabudnúť nedá.
Môžem vymazať správy, čísla, smsky, fotky a spoločné videá. Ale nezmažem spomienky. Nevymažem tú čarovnú nostalgiu a to hriatie pri srdci, keď sa úprimne usmejem, pri spomienke na teba. Lebo tak to funguje pri ľuďoch, ktorí znamenajú celý svet.
Aj keď už nie sú súčasťou nášho života. A hoci sa niekde tam svetom túlaš. Možno sám, možno s inou ženou, dúfam že si šťastný. A že nezabúdaš, ani nezabudneš, presne ako ja, na tie veci, ktoré nás tak zbližovali.
Lebo na tých, ktorí sa nás dotkli srdcom, nezabudneme ani keby sme chceli. Nemožno zabudnúť na tých, pri ktorých naše srdcia a duše cítili, že sú na žive.
