Čo sa to s nami stalo?
Čo sa stalo s ňou?
Čo so mnou spravila?
Hovorí sa, že medzi láskou a nenávisťou je tenká hranica.
Hranica, ktorá sa dá ľahko prekročiť.
Považoval som to za bullsh*t.
Predsa nemôžete začať nenávidieť niekoho, koho ste tak milovali.
To som si aspoň myslel do doby, než som stretol ju.
Čo vám budem rozprávať.
Zamiloval som sa do nej v podstate behom chvíle.
A vedel som, že ona miluje mňa.
Bola to láska.
Ten pohľad, ktorým sa na mňa dívala, ma dostával do kolien.
Jej úsmev mi zlepšil aj najhorší deň.
Jej hrudník a zadok boli tým najlepším vankúšom.
Ona bola človek, akého som dovtedy nepoznal.
Mala úsmev anjela.
Ale v očiach jej sídlilo zlo.
Aj keď bola dosť úprimná, stále mala niekoľko tajomstiev.
A ja som ich chcel poznať.
Vtedy som ale ešte nevedel, že je lepšie niečo nevedieť.
Ako šiel čas, začalo sa to medzi nami kaziť.
Hádali sme sa.
Kričali sme na seba.
Hádzali sme po sebe veci.
Hodiny sme spolu neprehodili ani slovo.
Každý z nás spal inde.
Každý z nás jedol inde.
Každý z nás bol už niekde inde.
A napriek tomu sme boli stále spolu.
Obaja sme to vedeli.
Prišla k nám kríza.
Tá, ktorá mohla zabiť náš vzťah.
A tiež zabila.
Moje dievča zabilo náš vzťah.
V ten deň prišla domov zase nad ránom.
Bolo to u nás zvykom.
Buď bola preč ona alebo ja.
Našľapovala potichu. Na špičky.
Nechcela ma zobudiť.
Ani nemohla.
Sedel som v kuchyni na stoličke s kávou a cigaretou v ruke.
„Ty nespíš?„, začudovala sa.
Pokrútil som hlavou.
Svoju bundu si zavesila na vešiak.
Ladne si vyzula topánky tak, ako to vedela len ona.
Prišla ku mne.
Sadla si na stoličku oproti a ticho sedela.
Neznášal som tie „vypočúvacie“ otázky, ale musel som sa opýtať.
„Kde si bola?„, spýtal som sa a pozrel sa z okna na nočné svetlá mesta.
Prehltla a odpovedala: „Vonku.“
Pokrútil som hlavou.
Ešte chvíľku som sa pozeral von z okna a potom som sa pozrel späť na ňu.
Pozerala sa z okna tiež a v očiach mala slzy.
Čakal som, až sa pozrie späť na mňa.
Pár sekúnd to trvalo, ale potom sa mi pozrela do očí.
Vtedy som to vedel.
Pravdu som videl v jej očiach.
Vždy som všetko videl v tých očiach.
Jej oči boli okno do jej duše.
Zavrel som oči a dúfal, že to nie je pravda.
„Prepáč„, šepla.
Neveriacky som sa usmial.
Podviedla ma.
Raz. Dvakrát. Trikrát. Mnohokrát.
A teraz nehovorím len o tom.
Milovala niekoho iného.
A to mi trhalo srdce.
To som ale ešte nevedel, čo bude nasledovať.
Podvádzala ma.
A potom sa za mnou vracala.
Akoby sa nič nestalo.
„Poznám ho?„, spýtal som sa jej a tajne dúfal v odpoveď nie.
Pozrela sa na mňa a súhlasne prikývla.
Pokrútil som hlavou.
„Tak kto to je? A povedz pravdu, pretože my dvaja už nemáme, čo stratiť. Ja už nemám čo stratiť„, hovoril som jej zvýšeným hlasom. Neznášam, keď na ňu kričím, ale poznám ju. Toto bola páka, ktorá na ňu funguje.
„Tvoj brat„, ozvalo sa z jej pier po chvíli.
Ani sa na ňu nepozrel.
Naštvane som zmietol hrnček zo stola.
Roztrieštil sa na zemi na desiatky kúskov.
Ľaknutím sebou šklbla.
Bolo ticho.
Toto by už žiadne slová nezachránili.
Ba naopak.
Ticho trvalo ešte pár minút.
A potom sa ozvalo: „Mrzí ma to. Nevedela som, ako ti to povedať. Obaja sme ti to chceli povedať, ale nevedeli sme ako.“
„Čo napríklad takto: robím to s tvojím bratom„, vyštekol som na ňu.
Potom som sa ale trošku upokojil a povedal: „A tak ste ma radšej obaja podvádzali.“
„Nemohla som ťa opustiť. Chcela som, ale nešlo to. Stále k tebe niečo cítim. To len tak nezmizne.“ povedala a z očí jej vytryskli slzy.
Bolo mi jej ľúto. Viem, že by nemalo po tom všetkom.
Ale bolo.
„Konečne som mal niečo, čo môj brat nie. Vždy mal niečo, čo som ja mať nemohol. VŽDY!
Konečne som mal niečo, čo tak veľmi chcel, ale nemohol to mať.
Pretože som ťa mal JA.
A teraz mi vzal i TEBA.“ povedal som jej a hlas sa mi začínal triasť.
Pozrel som sa na ňu.
Neznášal som pred ňou plakať, ale nemohol som tie slzy zastaviť.
A tak sme tam sedeli v kuchyni pozerajúc sa na seba uplakanými očami.
Hlavou mi behali všetky naše spoločné momenty.
Tie momenty, kedy sme boli len my dvaja.
Tie momenty, kedy sme sa milovali.
I tie momenty, kedy sme to pokazili.
Všetky tie momenty tam boli teraz s nami.
O pár minút sa pomaly otočila ku mne chrbtom.
Na chodbe si obula topánky, obliekla si bundu a bez jediného slova, bez jediného posledného pohľadu, odišla.
Len za ňou potichu zaklapli dvere.
A tými dverami už nikdy neprešla.
Veci, ktoré u mňa nechala, vyzdvihol brat.
Ja viem, je to paradox.
Že moje dievča nakoniec milovalo môjho brata.
Že môj brat vyzdvihoval mojej, vtedy už jeho, babe veci.
Keď som si myslel, že nemôžem už nič viac stratiť, vtedy som stratil najviac.
Stratil som babu, ktorú som miloval.
Babu, ktorá milovala mňa aj môjho brata.
Stratil som aj toho brata.
Stratil som sám seba.
Život je jeden veľký paradox.
Pretože …
Zostala s ním, ale len pár mesiacov.
Potom sa rozišli a od tej doby som ju nevidel.
Brata som videl, ale nie je to medzi nami nejako extra dobré.
Žijeme jednoducho svoje životy ďalej.
Len už každý sám.
Nie spolu.
My traja.
Ja, môj brat a ona.
Ja, ona a môj brat.
Ona, môj brat a ja.
Ani neviem, aká z tejto kombinácií je tá správna.
Ale my traja sme ako bojové pole.
Sme ako tri bojové polia po vojne.
Úplne rovnako zničení.
A každý z nás si musí zahojiť tie rany.
Na tele. Na duši. Na srdci.
A až budeme zase v poriadku, možno sa zase stretneme.
Či medzi sebou rozpútáme ďalšiu vojnu alebo si vyhlásime mier, je otázkou.
Dokážeme si niekedy odpustiť?
