Každý z nás už za­žil pria­teľ­stvo alebo lásku, ktorá ča­som skon­čila, vy­pr­chala, no spo­mienky navždy os­tali. Nie­ktoré sú pekné, no iné do­kážu ra­niť a zo­žie­rať nás dlho do noci.

Prečo sa to stalo práve mne?! Na túto otázku ne­viem nájsť už ne­jakú dobu od­po­veď. Stačí mi je­den hlúpy pod­net a tie spo­mienky sa vy­no­ria. Keby sa mi ne­vra­cali tie tvoje úsmevy, to, čo si po­ve­dal, tie pre­bdené noci, ktoré sme do­ká­zali celé pre­roz­prá­vať v ob­jatí, tak možno by ma to celé tak ne­bo­lelo.

auj1

s-me­dia-ca­che-ak0.pi­nimg.com

Ty si sa roz­ho­dol od­ísť, no mňa si sa ani len ne­spý­tal ako sa cí­tim, alebo prečo je to po­slednú dobu me­dzi nami také zlé. Možno keby sme sa po­roz­prá­vali tak hl­boko, ako na za­čiatku, všetko by dnes bolo inak a ja by som tu te­raz ne­se­dela sama s prázd­nym srd­com. Áno, viem, že všetko raz skončí, všetko raz po­mi­nie a viem aj to, že ľu­dia v na­šich ži­vo­toch pri­chá­dzajú a sa­moz­rejme aj od­chá­dzajú.

Ale prečo od­ídu, keď ich naj­viac po­tre­bu­jeme? Prečo od­ídu a dô­vod nám ani ne­po­ve­dia? Ne­viem. No ve­rím, že toto všetko má vý­znam, ktorý raz za­padne do veľ­kej mo­zaiky, ktorú vy­tvá­rame po celý náš ži­vot.

Rada by som za­sta­vila tie spo­mienky a to ti­ché trá­pe­nie, ale ne­viem ako. Možno len stále dú­fam, že opäť prí­deš, ob­jí­meš ma, dáš mi bozk, kto­rým si ma vždy ve­del do­stať do ko­lien a po­vieš, že ti chý­bam. Vieš – tak, ako je to aj v roz­práv­kach. Šťastný ko­niec. Pri­tom všetci dobre vieme, že re­a­lita je úplne iná. Je krutá a ne­kom­pro­misná. Presne ako ty. Presne ako tie spo­mienky na teba. Viem, že už mi ťa nič ne­vráti späť, ale ne­za­bú­daj:

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

„Ja som ľú­bila, ty si sa hral.
Ja som ľú­biť pre­stala, no ty si sa za­mi­lo­val.“

Možno ma ešte chvíľu budú spo­mienky s te­bou ni­čiť a veľmi bo­lieť, ale ja ve­rím, že jed­ného dňa, keď mi príde na um spo­mienka s te­bou, tak sa len po­us­me­jem a ho­dím to za hlavu, pre­tože už ne­bu­dem po­tre­bo­vať smú­tiť a trá­piť sa kvôli nie­komu, kto za to ne­stojí, kto ma do­ká­zal len tak ne­chať a od­ísť.


A tak na zá­ver, moja milá ka­ma­rátka, ktorá ak si na tom po­dobne, pra­jem ti, aby si aj ty do­ká­zala vy­jsť zo svo­jich spo­mie­nok a máv­nuť nad nimi ru­kou, pre­tože ver mi, nik si ne­za­slúži, aby si sa kvôli dru­hým trá­pila a bola smutná.

Komentáre