Už od det­stva pla­čeme. Za­čalo to presne tým, keď sme prišli na svet a prvé čo z nás vy­šlo boli slzy. Kto by to po­ve­dal, že sa to s nami po­ne­sie. O tomto ele­mente je množ­stvo kníh, v kto­rých ľu­dia po­pi­sujú, čo to vlastne je, ale týmto sa za­obe­rať nech­cem. Skôr mi zá­leží na tom po­pí­sať tento jav ako po­moc.

Mô­žem za­čať s uda­los­ťou, ktorú po­zná asi každá z nás. Prvé po­kar­ha­nie. Keď si na to dnes spo­me­niem. Pred­sta­vu­jem si  seba, ako malé dievča, ktoré beží do izby, hodí sa na po­steľ a ne­jaká vec ju mrzí. Sa­moz­rejme v tej chvíli spus­tím slzy a o pár mi­nút mi za­čne byť lep­šie a pla­kať už nech­cem. Tak­tiež, keď ma niečo za­mr­zelo v škole, vtisli sa mi slzy do očí a chcela som byť doma.pexels-photo-94589photo: pe­xels.com

V do­spe­losti tie naše po­city už viac zvlá­dame a vieme ur­čité emó­cie za­dr­žať. No po­známe hra­nicu, do­kedy to v sebe smieme dr­žať? Ja osobne som asi naj­viac pre­cit­li­vená osoba, akú moji pria­te­lia po­znajú. Jasné, že ani to nie je veľmi po­zi­tívne, ale v nie­čom to je dobré. Ne­viem si pred­sta­viť, že by som v sebe ne­jakú emó­ciu dr­žala viac, ako de­sať mi­nút, pre­tože by som vy­buchla.

Stretla som sa s ľuďmi, ktorí svoje po­city po­tlá­čajú. Na­prí­klad, keď sa stane ne­jaká ne­prí­jemná uda­losť, alebo se­díme v kine pri smut­nom filme, alebo sa stane niečo ne­ča­kané. Sama seba sa pý­tam, ako to ona vlastne zvláda. Ako to, že ja na jej mieste by som už pla­kala a ona tak hrdo stojí a tvári sa, ako by sa nič ne­stalo? Je sil­nej­šia ako ja? Vtedy si po­viem, že by som sa nad dané veci mala viac po­vzniesť. Ale zase na dru­hej strane z psy­cho­lo­gic­kého hľa­diska to dobré nie je.

Člo­vek ne­vie za­dr­žať smú­tok, ne­vie zme­niť si­tu­ácie na iné, ne­vie zme­niť dej filmu. Všetko čo sa deje, sa deje pre niečo. Prečo sa po­tom sna­žíme všetko toto v sebe utut­lať a za­dr­žať?pexels-photo-251289photo: pe­xels.com

Je­den múdry člo­vek ma na­učil, že plač lieči. Keď sa ti zrúti aj celý svet pred očami a ty sa rozp­la­češ po­môže to. Áno, sa­moz­rejme, te­raz si vra­víte, že je to ne­zmy­sel. No skúste pri kaž­dej si­tu­ácii, z kto­rej Vám je smutno, pop­la­kať si. Pra­cu­jem v ob­lasti, kde sa stre­tá­vam s ľuďmi a tak­tiež ma na­štve zo­pár mo­jich ko­le­gov, no keď to na mňa príde, tak sa za­vriem do inej kan­ce­lá­rie alebo na to­aletu a pop­la­čem si. Strašne to po­máha!  O pár mi­nút vy­j­dem von a je zo mňa úplne iný člo­vek.

Ne­hanbi sa za slzy! Aj keď se­díš s tým krás­nym chlap­com pri tom strašne upla­ka­nom filme. Pop­lač si a po­kojne si k tomu vezmi aj vrec­kovky. Nie, ne­bude ťa brať za slabú, skôr si možno u neho spra­víš očko a bude ťa vní­mať ako cit­livé stvo­re­nie, ktoré má chrá­niť. Zdá sa mi, že sme sa ocitli v dobe, v kto­rej je za­ká­zané mať emó­cie. Všetci máme byť silní ľu­dia, kto­rých nič ne­zlomí. Veď na­há­džte na mňa všetko, ja to vy­dr­žím. Ale prečo? Prečo sa takto sprá­vame? Mali by sme byť k sebe viac ohľa­du­plní, cit­liví a vá­žiť si ľudí.pexels-photo-169906photo: pe­xels.com

Náš ži­vot nám pri­náša krásne, ale bo­hu­žiaľ aj ne­prí­jemné mo­menty. No pop­ravde pri obi­dvoch mož­nos­tiach, by sme si mali pop­la­kať. Ukážme, že sme ľud­skí a dajme na­javo, čo všetko nás mrzí. Ur­čite ni­komu ne­uš­ko­díme, ale po­mô­žeme sami sebe 🙂

Komentáre