Je to ako keď pa­dáte. Hl­b­šie než hl­boko. Sna­žíte sa od­tiaľ do­stať, ale nejde to. Pre­šla už ne­jaká doba, od­kedy sme sa roz­išli. Ne­ob­vi­ňu­jem ťa, že si ma ne­chal. Nie som na­hne­vaná, je mi len smutno. Veľmi smutno. Po­tre­bu­jem ob­jať, cí­tiť pri sebe nie­koho, na­miesto toho však za­spá­vam sama. Ne­vieš si pred­sta­viť ako to bolí, srdce mi ide roz­tr­hnúť.

Vi­dím ťa všade, kde sa po­zriem, je mi tak veľmi smutno pri kaž­dom po­mys­lení na teba.

zdroj: unsp­lash.com

Dom bol do­ko­nale vy­up­ra­to­vaný, akoby ča­kal, že  znovu prí­deš a uro­bíš ne­po­ria­dok. Ne­pri­šiel si. Ve­dela som, že si od­išiel. Navždy. V hlave sa mi to­čilo ti­síc sce­ná­rov, čo ti po­viem, keď prí­deš. Len sce­náre sa každý deň me­nili, možno aj podľa mo­jej ná­lady. Druhý deň po roz­chode by som ti vy­na­dala ako sa opo­va­žu­ješ prísť. Vy­čí­tala by som ti každú jednu vec, ktorú si kedy zle spra­vil. Te­raz, po dl­h­šej dobe od roz­chodu, by som ťa však pri­ví­tala s ot­vo­re­nou ná­ru­čou. Už si ma to­tiž svo­jou ne­prí­tom­nos­ťou po­tres­tal dosť. Je­diné, po čom som tú­žila bolo, aby si pri­šiel. Ne­mu­sel by si sa mi ani ospra­vedl­niť, veď ja som ti už aj tak od­pus­tila.

zdroj: unsp­lash.com
Sta­čilo by mi iba, aby si tu bol.

Po­ze­rám na skriňu, kde vi­seli tvoje veci. Je taká prázdna. Mo­jím vnút­rom pre­chá­dza akýsi ne­opí­sa­teľný po­cit smútku, žiaľu a osa­me­losti. Chví­ľami mám po­cit, že som sa zbláz­nila. Úplne zbláz­nila. Roz­prá­vam sa sama so se­bou, akoby si bol aj ty so mnou v miest­nosti a ja ti  vra­vím, že je všetko v po­riadku a som rada, že sme opäť spolu. Ino­kedy, zase pred spa­ním si pred­sta­vu­jem ako sa ma do­tý­kaš, hlad­káš ma a vra­víš mi, že si späť. Nie­kedy zas len spo­mí­nam ako nám bolo spolu dobre a vra­ciam sa do tých chvíľ.

Z mo­jich bláz­ni­vých úvah ma však vždy vy­trhne vlastný plač pri uve­do­mení si, že tu nie si a ani ni­kdy ne­bu­deš.  Asi len čas za­hojí všetky rany.

Komentáre