Je s nami ko­niec? Pý­taš sa. Tro­chu ner­vózne, od­me­rane, ale s ná­de­jou v očiach. My a dnešné vzťahy. My a bu­dúce vzťahy. My a oni. Muži a ženy. Je s nami ko­niec? So vzťahmi, ktoré mali naši ro­di­čia, starí ro­di­čia a ge­ne­rá­cie pred nami? Na­ozaj sa do bu­dúcna máme báť, že naše vzťahy a man­žels­tvá budú rýchle, krátke a plné há­dok, ne­very a zlo­me­ných sŕdc? Bu­deme sa mu­sieť psy­chicky pri­pra­viť na zlo­žité vzťahy? Je to chyba dneš­nej doby, či dneš­nej ge­ne­rá­cie?

Láska ni­kdy ne­bola jed­no­du­chá. Aj ke­dysi sa ľu­dia roz­vá­dzali, aj ke­dysi bola ne­vera, hádky, po­ni­žo­va­nie. Nie je to len niečo „nové“. Ne­pri­niesla to naša ge­ne­rá­cia. Len to tro­chu „vy­lep­šila“. Ne­ho­vo­rím te­raz o mo­bi­loch, o tom, aké máme skvelé mož­nosti a môžme si uží­vať slo­bodu. Ho­vo­rím o láske.

O jed­nej z naj­ne­po­cho­pi­teľ­nej­ších „vecí“ na svete. O tej, ktorá je lás­kavá, no i zra­ňuje a ničí nám ži­voty. I keď v pod­state za to môžu ľu­dia. Mám po­cit, že sme za­budli mi­lo­vať. Že sme tak po­no­rení do slo­bod­ných myš­lie­nok a mož­ností, že sa nech­ceme via­zať, nech­ceme sa zra­niť a sta­viame si múry. Tak­tiež pá­lime mosty, chceme žiť bez zá­väz­kov a ne­do­pus­tíme, aby naše srdce mi­lo­valo. Pre­tože sa nech­ceme zra­niť. Bo­jíme sa lásky. Alebo si ju umelo vy­tvá­rame, ne­skôr pla­čeme a ču­du­jeme sa, kde je chyba.

tumblr_npnb6hBUJc1qbtdj1o1_500

we­he­ar­tit.com

Dnešná ge­ne­rá­cia, či už moja alebo mladší ľu­dia chcú lásku. Hneď. I 14-ročné diev­čatá chcú muža na celý ži­vot, ktorý ich bude mi­lo­vať. Každý me­siac „cho­dia“ s nie­kým iným a ne­znesú, ak majú srdce zni­čené. Chcú všetko hneď. V po­čia­toč­nej mla­dosti. Nechcú sa na­učiť mi­lo­vať, pri­jí­mať a byť po­korní. Hneď všetko chcú. Do­slova lásku bijú.

Ne­vieme spolu ko­mu­ni­ko­vať.

Dá­vame pred­nosť ma­te­riál­nym ve­ciam.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Chceme byť ne­zá­vislí a nech­ceme sa via­zať.

Ob­di­vu­jem vzťahy, ktoré sú stále zna­kom lásky. Ktoré pre­ko­ná­vajú krízy a če­lia vý­zvam. Ktoré tú­žia mi­lo­vať, ospe­vujú lásku a sú ňou na­pl­není. Stále sú tu. A ja si od nich be­riem prí­klad. Nie­kedy dá­vame viac po­zor­ností ve­ciam, ktoré po­stupne miznú z nášho ži­vota. Dá­vame pred­nosť ma­te­riál­nym a po­vr­ch­ným ve­ciam a sme na­štvaní. Na lásku, na toho dru­hého.

Ako­náhle ideme do vzťahu, chceme, aby bol náš drahý milý, ne­us­tále po­zorný a po­korný. Opo­váži sa nie­kedy kri­čať, či po­zrieť po inej. Raz mi môj dobrý ka­ma­rát po­ve­dal, že bol v po­sil­ňovni. Roz­išiel sa s pria­teľ­kou a chcel sa ísť od­re­a­go­vať. Ako cvi­čil so svo­jim ka­ma­rá­tom, ledva sa uhol činke, ktorá naňho padla, keďže sa mu pod­lo­mila ruka, keď le­žal a ro­bil cvik. Vraj sa mu v tom mo­mente pre­mie­tol celý ži­vot. Taký, aký bol. Krásny, smutný, plný lásky a spo­mie­nok. Vraj tam bola ona. A mali byť spolu. Opí­sal mi to ako niečo, čo mu zme­nilo po­hľad na ži­vot. Za­vo­lal svo­jej pria­teľke, s kto­rou sa roz­išiel kvôli zlosti a nez­ho­dám. Dnes sa idú brať. Po­ve­dal, že vtedy si uve­do­mil, že naj­dô­le­ži­tej­šia na ži­vote je láska a je­dine s tou správ­nou oso­bou to má zmy­sel. 

(stills 43897n) Brigitte Bardot

we­he­ar­tit.com

Mys­lím si, že nie­kedy aj my po­tre­bu­jeme také „pre­miet­nu­tie ži­vota“. Pre­mie­ta­nie sku­toč­ných hod­nôt a nie­čoho, na čom sku­točne zá­leží. Pro­sím, mi­lujme zod­po­vedne. Ne­bojme sa lásky. Ko­mu­ni­kujme spolu. Ne­za­ha­dzujme dl­ho­ročné city len preto, lebo niečo nek­lape a my ne­vieme, ako ďa­lej.

Buďme od­vážni v láske.

Ne­haňme ju.

Ne­buďme z ka­meňa.

Ne­po­ni­žujme sa. 

Komentáre