Všetky to po­známe. Ja aj ty.

Se­díš sama, v ruke po­hár bie­leho či čer­ve­ného vína, všade ti­cho a po­koj. Mal to byť po dl­hej dobe ve­čer, pri kto­rom si od­dých­neš, vy­pneš, zre­se­tu­ješ a ne­bu­deš rie­šiť ni­koho a nič…no zrazu sa v tvo­jej mysli rojí mi­lión myš­lie­nok.

Nos­tal­gia.

people-summer-garden-sitting

photo: pe­xels.com

Za­čnú sa vy­ná­rať spo­mienky, stret­nu­tia, zá­žitky, tvoje naj­väč­šie bôle, omyly… Vy­no­ria sa ľu­dia, ktorí sľú­bili, že budú krá­čať cestu ži­vo­tom spolu s te­bou. Sľu­bo­vali, že ni­kdy ne­za­budnú, že tu budú pre teba vždy, ako si tu bola ty pre nich… Vtedy si si ani len ne­ve­dela pred­sta­viť, že by to mohlo byť aj ne­jako inak. Zdie­ľala si s nimi predsa svoje ra­dosti, sta­rosti, ta­jom­stvá…

Ale čo te­raz?

Ľu­dia, za kto­rých by si vlo­žila ruku do ohňa tu už zrazu ne­stoja. Už ťa ne­kladú na prvú priečku vo svo­jich ži­vo­toch, už nie si osoba, kto­rej za­vo­lajú ako pr­vej, keď sa im niečo pri­hodí. Či už dobré alebo zlé. Ve­ľa­krát sa pý­taš, čo sa stalo? Prečo je to tak? Kde sa stala chyba? Je to mo­jou vi­nou? Kedy sa vlastne som tu pre teba, mô­žeš mi všetko po­ve­dať, zme­nilo na oby­čajnú ig­no­rá­ciu res­pek­tíve vi­dené? Čím viac sa sna­žíš dať veci do po­riadku, tým viac druhá strana pred te­bou uteká. Bez­dô­vodne. Bez od­po­vedí…

Trá­piš sa. Trá­piš sa viac, ako si si schopná pri­pus­tiť. Si silná osob­nosť, as­poň pre tvoje oko­lie. Oko­lie, ktoré ťa ob­di­vuje za tvoj nad­hľad, za skvelé rady, za to, že sa nad všet­kým po­vzne­sieš a krá­čaš ďa­lej. Sna­žíš sa byť tou oso­bou, ktorú v tebe všetci vi­dia, no nie vždy ňou aj si. Po­cí­tíš to hlavne v ta­kýchto chví­ľach, keď si dá­vaš rande so svo­jou ob­na­že­nou du­šou a sve­do­mím. Bolí to…

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
pexels-photo

photo: pe­xels.com

No mu­síš sa sama seba opý­tať. Stoja ti ta­kýto ľu­dia za tvoje trá­pe­nie? Chceš uviaz­nuť v kruhu zby­toč­ných vý­či­tiek, v kto­rom vždy osta­neš po­ra­zená len ty sama? Chceš klásť stále do­okola tie isté otázky, na ktoré ti je aj tak od­po­ve­dané len ti­chom? Nech­ceš byť znovu šťastná, usmie­vať sa a už na­stálo za­pe­ča­tiť túto časť tvojho ži­vota?

Po­suň sa ďa­lej. Mysli na seba. Mysli na všet­kých tých skve­lých ľudí, kto­rými si ob­klo­pená a chcú ťa vi­dieť žia­riť. Pre­ukáž im vďač­nosť za to, že pri tebe stoja, že ťa pod­po­rujú , že ich máš, že vô­bec sú…

 

co­ver photo: pe­xels.com

Komentáre