Každý z nás už za­žil chvíľu, kedy niečo sľú­bil, ale v tom oka­mihu na sľub za­bu­dol tak ako Dory na svoje myš­lienky. Za­bú­dame, že ľu­dia, kto­rým niečo sľú­bime si tú vec pa­mä­tajú. Slovko áno má ma­gickú moc. Ta­kisto má aj silu tvorcu- môže zro­diť v hlave iného člo­veka pred­stavu, do­konca pred­stavu far­bistú, ale tvorí aj veľa dom­nie­nok a u ľudí aj často sú­vislé prí­behy.

Pred­stavte si na­prí­klad si­tu­áciu, že máte dcéru, ktorú ne­sku­točne ľú­bite. Vy sa vrá­tite z práce una­vená, frus­tro­vaná po ce­lom dni, a ona sa vás s úsme­vom spýta, či jej na dobrú noc pre­čí­tate roz­právku. Vy v tom zhone, ako si vy­zú­vate to­pánky od­po­viete áno ne­uve­do­mu­júc si, čo to áno zna­mená. No vy, tak una­vená za­spíte pri ve­čer­ných sprá­vach, a dcérka za­spí bez roz­právky. V jej det­skej hlave sa vy­tvorí dom­nienka, že ju ne­máte radi a že ste na ňu za­budli. Toto spraví jedno jed­no­du­ché, krátke áno.

Ďalší z prí­kla­dov môže byť aj ten, že máte toho cez hlavu v škole. Pí­somky, úlohy, re­fe­ráty. Po­čas uče­nia, kedy myš­lienky lie­tajú sem i tam vám za­volá babka pý­ta­júc sa, či k nej prí­dete v ne­deľu na obed. V bez­myš­lien­ko­vosti od­po­viete jasné babi, rád. Tak vaša babka uvarí na obed sle­pa­čiu po­lievku, pri­praví mor­ča­cie rezne a aj vás ob­ľú­bený rí­bez­ľový ko­láč. No vy v tom zhone za­bud­nete na vašu silu slovka áno a tak babka skla­maná cí­tiac sa od­str­čená, za­bud­nutá od­kladá stu­denú po­lievku do ľad­ničky. Zasa sľub -skla­ma­nie.

Sľu­bu­jeme aj sami sebe veľa vecí. Že ráno vsta­neme skôr a pôj­deme si za­be­hať. Ráno vsta­neme o pol­ho­dinu ne­skôr a tento sľub si vy­čí­tame. Po­tom sa kar­háme vlast­ným ne­ga­tí­vom a strá­came čas, ktorý sme mohli vy­užiť na be­ha­nie. Roz­sah na­šich myš­lie­nok nám kradne čas. Sľu­bu­jeme si, že bu­deme po­zi­tív­nejší, no vždy nás niečo na­hnevá a tak zo sľu­bov vzni­kajú plané slova.  Sľu­bu­jeme si, kar­háme sa, vy­čí­tame si. Do­kola ko­lo­toč sľu­bov, pla­ných slov. Moc slov kazí moc slov.

Slovo má moc, slovo je či­ni­teľ, cez ktorý pre­ná­šame in­for­má­cie k os­tat­ným.  Miesto toľ­kého roz­prá­va­nia, sľu­bo­va­nia, slov áno by sme mali ko­nať. Len tak spon­tánne si ísť za­be­hať do ne­ďa­le­kého lesa, v kto­rom ste ni­kdy ne­boli. Prek­va­piť babku s veľ­kou ky­ti­cou čerstvých kve­tín na­tr­ha­ných na lúke. Zo­brať dcérku na vý­let. Ži­vot bez sľu­bov je jed­no­duchší, spon­tán­nejší a čerstvejší. Dý­cha ním čerstvosť oka­mi­hov, úsme­vov, ra­dosti z prí­tom­nosti ☺

foto: Mon­suno