Všetci sa ma vždy pýtali, prečo som o nás nebojovala, prečo som sa nesnažila a vzdala to. Tvrdili mi, že naše spomienky stáli za to, aby som s tebou ostala napriek tvojim chybám. Ale prečo ti naše spomienky nestáli za to, aby si tú chybu nespravil? Nemyslím si, že ja som tá, ktorá si nevie vážiť veci. Možno si ním bol práve ty.

„Zlato, veď je to len kamarátka, len si píšeme.“ Áno, možno si si s ňou len písal, možno si jej „len tak“ hovorieval veci, čo si mne nikdy nepovedal. Možno nechcene si ju predo mnou ukrýval. Ona sa stala tou, ktorej si sa pýtal, aký mala deň. Ona sa stala tou, ktorá vedela o tvojich problémoch skôr, ako ja.

Áno, v podstate ste si iba písali.

Stále som sa snažila si nahovárať, že možno si s ňou naozaj rozumieš ako s kamarátkou. No keď som sa ťa spýtala, či ju máš rád a odpovedal si mi že nevieš, bolo pre mňa nepochopiteľné.

Keď som sa ti pozrela do očí, všetko mi zrazu začalo dávať zmysel. Cítil si k nej niečo viac, ako len kamarátstvo. Akokoľvek som sa snažila nahovárať, že so mnou nie si len zo zvyku, videla som, že snaha je len na mojej strane. Bola som jediná, ktorá za nás bojovala, kým to bolo skutočné. A vtedy, pri pohľade do tvojich očí som vedela, že to chcem vzdať viac, ako za nás bojovať.

zdroj: thoughtcatalog, foto: tumblr