Všetci sa ma vždy pý­tali, prečo som o nás ne­bo­jo­vala, prečo som sa ne­sna­žila a vzdala to. Tvr­dili mi, že naše spo­mienky stáli za to, aby som s te­bou os­tala na­priek tvo­jim chy­bám. Ale prečo ti naše spo­mienky ne­stáli za to, aby si tú chybu ne­spra­vil? Ne­mys­lím si, že ja som tá, ktorá si ne­vie vá­žiť veci. Možno si ním bol práve ty.

„Zlato, veď je to len ka­ma­rátka, len si pí­šeme.“ Áno, možno si si s ňou len pí­sal, možno si jej „len tak“ ho­vo­rie­val veci, čo si mne ni­kdy ne­po­ve­dal. Možno nech­cene si ju predo mnou ukrý­val. Ona sa stala tou, kto­rej si sa pý­tal, aký mala deň. Ona sa stala tou, ktorá ve­dela o tvo­jich prob­lé­moch skôr, ako ja.

Áno, v pod­state ste si iba pí­sali.

Stále som sa sna­žila si na­ho­vá­rať, že možno si s ňou na­ozaj roz­umieš ako s ka­ma­rát­kou. No keď som sa ťa spý­tala, či ju máš rád a od­po­ve­dal si mi že ne­vieš, bolo pre mňa ne­po­cho­pi­teľné.

Keď som sa ti po­zrela do očí, všetko mi zrazu za­čalo dá­vať zmy­sel. Cí­til si k nej niečo viac, ako len ka­ma­rát­stvo. Ako­koľ­vek som sa sna­žila na­ho­vá­rať, že so mnou nie si len zo zvyku, vi­dela som, že snaha je len na mo­jej strane. Bola som je­diná, ktorá za nás bo­jo­vala, kým to bolo sku­točné. A vtedy, pri po­hľade do tvo­jich očí som ve­dela, že to chcem vzdať viac, ako za nás bo­jo­vať.

zdroj: thought­ca­ta­log, foto: tum­blr