Ani neviem, či som bola tak veľmi zaľúbená, naivná alebo len hlúpa. A možno práve láska spôsobuje to, že má človek pomätenú myseľ a nechce vidieť realitu takú, aká naozaj je. Chce len žiť v tej dokonalej bubline a veriť v to, že nikdy nepraskne. My sme však zažili veľmi ostré bodnutie. Naša láska bola preč, ako keby mi ju niekto v sekunde ukradol pred očami.
A bol si to práve ty. Ty, čo si mi toľkokrát po večeroch sľuboval, že to, čo je medzi nami, bude trvať navždy. Keď som sa pozerala do tvojich očí, videla som v nich plameň, ktorý horel pre mňa. Alebo som si to len myslela, ako sa neskôr ukázalo. Nechápem tomu. Našla som pána dokonalého, ktorý mi tvrdil, že som jeho vyvolená, a zrazu, bez mihnutia oka, všetko zahodí.
Kde sa stala chyba? Nevšimla som si, že si ma prestal milovať?
Naša láska mala byť tá posledná
Od prvej chvíle, čo som ťa spoznala, som vedela, že si výnimočný. Bolo medzi nami niečo chemické, no neostalo to iba pri vášni. Bol si môj najlepší kamarát a človek, o ktorého som sa mohla vždy oprieť. Aj keď som sa vzťahu spočiatku bála, to ty si mi dával sľuby o tom, že nie je dôvod mať strach.
Ty si bol prvý, kto vyslovil tie 2 slová, ktoré z toho spravili záväzok. Ty si ma hladil po tvári a pri bozkoch hovoril, že ma miluješ už navždy. A zároveň si to bol ty, kto mi vrazil dýku do srdca.
Zo dňa na deň. V jednej chvíli si sa na mňa usmieval a všetko bolo v poriadku. Na druhý deň si sa stal pre mňa cudzincom. Zrazu si mal ruky prekrížené a v očiach niečo, čo som doteraz nepoznala. Akoby som ti ublížila, aj keď, bolo to presne naopak.
Je zvláštne, že ľudia sľubujú veci, ktoré vlastne nevedia splniť. Hovoria slová, ktoré by sa nemali hovoriť len tak, ak ich nemyslia vážne. Ktovie, či si vtedy vedel, že mi dávaš len slepé nádeje. Alebo sa city dokážu zmeniť tak rýchlo? Netuším. Ak sa opäť zamilujem, budem si dávať pozor na to, aby som takto už nedopadla. Ale dá sa to? Dá sa milovať bez toho, že riskujem zlomené srdce?
