Hovorí sa, že keď zíde z očí, zíde aj z mysle. Ja sa však pýtam, prečo pri týchto slovách zabúdame na srdce. Možno moja hlava na teba už nemyslí nonstop (aj keď, každý večer som myšlienkami pri tebe), no zo srdca som ťa nemohla dať preč ani na sekundu. Prečo ma srdce kvôli tebe bolí, keď už dávno nie si tu?
Keď sme sa rozišli, teda, presnejšie, ty si mi dal „kopačky“, myslela som si, že nastal koniec môjho sveta. Všetko sa mi zrútilo pred očami. Prišla som o lásku a stratila sen o našej rodine. Bola som na dne. Nebudem klamať. Plakala som ako malé dieťa, hnevala som sa, aj som si udrela do stola. Neustále som si kládla otázky typu „prečo“. Stala sa zo mňa chodiaca troska. Nehovorím, že je to už úplne za mnou.
Prečo ma srdce kvôli tebe bolí, aj keď by už nemalo?
Všetci ma len ľutovali a hovorili mi dookola tie isté frázy. Všetko bude v poriadku. Zabudneš na neho. Časom ti bude lepšie. Mala som vraj mať výhodu, že ťa nemôžem len tak stretnúť na ulici. Vraj tak ľahšie zabudnem. No aj keď ťa moje oči nevideli, pocity zo srdca nestrácali na intenzite. Náš kontakt už dávno neexistuje, nestretávam ťa, nemám ťa na sociálnych sieťach, dokonca ani spoloční známi sa nenašli. Tak ako mám konečne zabudnúť?
To azda pre mňa neplatí to s tým časom? Že on všetko vylieči? Možno ťa nemusím vidieť, stačí, že mám pred sebou naše spomienky, ktoré sa zjavujú ako nejaký film z minulosti. Prehrávam si v duši všetky tie chvíle, a aj keď som sa ťa už fyzicky nedotkla veky, stále viem, aká je tvoja pokožka. V nose cítim tvoju vôňu. Niektoré lásky sa zrejme len tak vymazať nedajú. Tuším, že táto je jedna z nich.
Pocitom nerozkážeme. Neviem, prečo ma srdce kvôli tebe bolí, aj keď to tvoje už vraj patrí inej. Ty mi stláčaš to moje bez toho, aby si vôbec tušil, že ja som sa ešte nepohla vpred. No viem, že je to v poriadku. Asi len potrebujem len viac času. Dúfam.
