Rok už pomaly končí a ty sa stále cítiš smutne.
Ešte stále ťa to neprešlo a bolí to. Ja ťa chápem a poviem ti, že to ešte bude bolieť asi dosť dlho. Teda, ak to bola láska. Tá úprimná, milujúca a dobrosrdečná.
No občas sa stávajú veci, pre ktoré sa ľudia rozchádzajú a už sa neuvidia.
Drahá, neplač, že to skončilo. Drahá. neplač, že ťa už nikto nepobozká, pretože sa to ešte stane. Som si istá.
Neplač preto, že ťa nechal.
Si smutná, ja viem. Ale zamysli sa. Naozaj ti chýba on? Alebo iba tie spomienky? Tie nočné správy do tretej rána, tie rozhovory pri káve, tie objatia, tie spontánne výlety a dobrodružstvá. Tá láska, ktorú si cítila.
Bola si predsvedčená, že je to ten pravý a spolu ste plánovali budúcnosť. No teraz si tu, zlomená, s pohárom vína v ruke a smútiš.
Naozaj si verila tomu, že všetko dáte do poriadku. Jeho slová o tom, že nechce inú len teba boli tak reálne, že teraz sa len trpko usmeješ a neveríš, ako si mohla byť taká naivná.
Veriť mu, že to s tebou myslí vážne, keď ťa vôbec nemiloval.
Veriť mu to, že s tebou zostane.
Veriť mu, že si nenájde inú.
Milovať ho tak, ako si si myslela, že sa už viac nedá.
Milovať ho úprimne, celým srdcom.
Vždy si ho prirovnávala k ohňu. Úplne ťa totiž rozpaľoval. Zápálil tvoju lásku jedným dotykom. Ty si pri ňom celá, až do tla, zmizla. Dalo by sa povedať, že ťa upálil a už nikdy viac sa nevrátil.
Zlatko, toto nebol muž pre teba.
V krátkom čase medzi vami nepreskočila iskra, ale rovno oheň a spálil ti všetky mosty k nemu.
Nepokúšaj sa dostať sa k nemu znova.
Nebolo by to správne.
Zameraj sa na seba a ja dúfam, že budeš znova šťastná.
