Vieš, že nie si v poriadku, keď už tretiu noc v poradí sedíš o pol druhej ráno na svojej posteli, pričom si bola poučená o tom, že práve v týchto hodinách sa ti telo regeneruje a prečisťuje sa ti krv, a premýšľaš nad tým čo si údajne urobila zle. Okrem toho, že ti vraj z medicínskeho hľadiska rezignujú obličky cítiš aj inú bolesť. Táto ťa však celú požiera. Je to tá odporná vnútorná bolesť, ktorá ťa núti byť hore a neustále namáhať tvoje slzné kanáliky. Niekedy si už pomyslíš, že je až nereálne vypudiť zo samej seba toľko vody a cítiš sa ako zázrak, ktorý možno zmenil jej pomer v ľudskom tele.
Deň čo deň, skúšaš nové metódy ako sa cítiť lepšie, no zakaždým sa vrátiš k tomu istému záveru. Nedá sa to. Potom sa ozve stará kamoška schizofrénia, teda aspoň si to myslíš, lebo cítiť sa dobre a o 5 minút mať pocit, že vnútorná smrť príde za 3,2,1 nie je podľa mňa práve hlavným príznakom zdravého života.
Snažíš sa otočiť to celé na srandu. To ako znútra horíš. Možno to chceš vytlačiť aj neustálym pripomínaním si zlých momentov. V jednom kuse si dokazovať, že on vlastne nebol až taký dokonalý, akým si ho videla. Pomáha to, na pár minút. Potom sa opäť zopakuje tá vec so schizofréniou.
Nedokážeš sa od toho odosobniť pretože si si istá, že to chceš. Chceš jeho a aj keď sa budeš snažiť najviac ako len vieš a budeš ho nahrádzať koľko len chceš stále skončíš rovnako. Cítiš sa zničená, oklamaná, unavená. Máš pocit, že za tvoje nešťastie môže láska, ktorej si dovolila ukrojiť z teba väčšiu časť než si bola reálne ochotná obetovať, ale zároveň poznáš všetky tie príslovia a citáty o tom, ako za to láska nemôže, pretože je to jediný cit, pre ktorý sa oplatí bojovať. Hej no, len si niekedy vravíš, že všetci tí múdri ľudia, ktorí to písali museli skutočne nájsť tú pravú lásku hneď na prvú šupu, lebo keby cítili to, čo momentálne cítiš ty, asi by si to pekné príslovie ešte zopár chvíľ nechali sami pre seba. Čo je vlastne tá pravá láska?
Je to niečo špeciálne. Niečo, pričom aj najväčší egoisti dokážu aspoň na okamih prestať myslieť len na seba. Je sprevádzaná všetkými tými pocitmi, že sa v jeho objatí strácaš a jeho slová dokážu zahojiť aj najhlbšiu ranu.
Človeka, ktorého skutočne miluješ dokážeš hodiny počúvať ako rozpráva nezmysly. Vieš, že sú to nezmysly, ale počúvaš ho aj tak, lebo z jeho úst aj najväčšia hlúposť vyznie ako najpútavejší príbeh. Ako dokážeš hodiny prestáť pri zábradlí na jeho zápase, ktorý ani nevnímaš lebo tvoje oči behajú po ihrisku ako senzor len s tým jedným číslom na drese a každým pádom k zemi ťa pichne pri srdci akoby si dostávala infarkt. Ako si ochotná čakať mesiace len, aby si ho videla pár dní.
Dokázala by si odpustiť nemožné len, aby si mohla mať ešte čo i len minútu nazvyš. Pravá láska je mágia sama o sebe. Nespočíva len v slovách „ľúbim ťa“ alebo „milujem ťa“, pretože človek ich nemusí povedať priamo. Stačí si ich všímať vo všetkých detailoch, ktoré sa deň čo deň dejú, ktoré neustále počuješ, len si toho nie si vedomá. Veta ako daj na seba pozor, obleč sa poriadne, prinesiem ti to, aký si mala deň… To všetko je láska. Pravá láska. Z takej sa ťažko odchádza, hlavne keď odchod nebol tvoj nápad.
