Sedela som sama na gauči, zabalená v deke a predo mnou na stole stál pohár vína. Červené, Tempranillo. Ako to mám rada. V pozadí, od niekoľko dní nevypnutého poačítača, sa ozývali tóny Amelie – Le Moulin. Pri tej skladbe sa rozplačem na počkanie skoro vždy, aj keď za to nemám zaplatené ako Hollywoodska herečka.

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Len tak som sedela a rozmýšlala o Tebe. Môj vysnívaný jednorožec, na ktorom som zbožňovala každú chybičku krásy. Začalo to dávno. Vlastne si už ani nepamätám ako, ale v túto chvíľu to asi ani nie je podstatné. Čo je podstatné je, že to začalo. Najskôr veľmi nevinne. Neskôr viac intenzívne. Ale stále online. Každý na jednej strane kábla, potiahnutého cez polku sveta. Každý so svojím vlastným životom, z ktorého sme si kúsky skladačky posielali po troške, s primeraným odstupom a po dôkladnom prefiltrovaní. O trochu neskôr nám to už začalo byť jedno. Fotky a komentáre sa liali z môjho telefónu neočakávane rýchlo. Sem tam vtipné, sem tam prekvapivé, sem tam milé, sem tam šokujúce. No ani jeden z nás neprestal. Denne pribúdali tisícky kilobajtov našich rozhovorov, delili sme sa o raňajky, obed aj večeru, o defekt na novom aute, o výlet do múzea, o značku vína, o Halloweenskú výzdobu, o nové topánky a občas aj o polonahú selfie pri čistení zubov.

posledny-jednorozec

foto: pinterest.com

Čas ušiel neskutošne rýchlo. Z pár týždňov sa stalo pár mesiacov. Z pár mesiacov sa stal rok. Áno, zažila som za ten čas pár úletov, som len človek. No vždy ráno som sa vrátila k Tebe. Ľahla som si do virtuálnej postele, zakryla sa virtuálnou perinou, tou po Tvojej babke s tým šialeným vianočným vzorom. Virtuálne som si prehrabla vlasy a schúlila sa bližšie. Preložila som si moju studenú nohu cez Tvoje horúce telo a zaspala.

Viem, že nič z toho nie je reálne. No viem, že by mohlo byť.

Bolo to v jeden utorok. Opýtal si sa ma, či by sme sa stretli. Konečne. Po tom všetkom, čo sme si napísali, po tom, čo všetko som o Tebe vedela a čo všetko si vedel Ty o mne. Bola som nadšená. Trochu nervózna, no nadšená.

Znelo to všetko tak reálne. Už nie virtuálne. Voľno z práce bolo reálne. Kúpa leteniek bola reálna. Plnánovanie výletu, prezeranie hotelov, registrácia na Airbnb. To všetko bolo reálne. Obaja sme sa tešili. Úprimne….

No potom to prišlo. Panika. Nie virtuálna; ten svet zostal neporušený. Reálna panika z toho, čo sa stane, z toho čo bude, z toho ako to bude prebiehať, čo sa stane neskôr – a hlavne, čo sa stane, keď sa naše cesty zase rozdelia? Ty máš svoj život a ja svoj, nemôžeme opustiť svoje záväzky a utiecť do nezmáma. Toto nie je Americká komédia, toto je reálny život, ja a Ty a všetko čo spolu máme….

Káble utíchli. Žiadne jednotky a nuly sa nemenili na nežné želania na dobrú noc. Žiadne premenné neboli potrebné. Všetko mi zrazu prišlo ako e=mc2. Tak jednoduché. Tak logické.

Bola sobota, deň našeho plánovaného stretnutia. Sedela som sama na gauči a pila moje obľúbené Tempranillo. Z reproduktorov hrala Amelia. Rýchlo som naťukala správu.

“Presne v tejto chvíli sme mohli byť spolu.”

Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. “Áno, mohli.”

“Viem, že by som odchádzala so zlomeným srdcom. Preto, aký si. Preto, ako by si sa ku mne správal. Preto, ako by si ma bozkával na pery. Preto, ako by som sa s tebou cítila. Preto, že by som si musela zbaliť kufor a odletieť naspäť do môjho života. Bez teba.”

“To predsa nemôžeš vedieť! Možno by si odchádzala s myšlienkou, bože, to je debil…”

“Nie. Som si istá, že by som odchádzala s myšlienkou: Bože, milujem toho debila…”

Z druhého konca kábla zaznelo hlboké ticho. Nikdy to ani jeden z nás nevyslovil. Obaja sme to cítili. Ja určite. No nikdy nemal nikto z nás dosť odvahy to povedať nahlas. Nechať tie jednotky a nuly splynúť do pravdivej podoby. Nechať všetky škatuľky bez povšimnutia a iba tak si, úprimne povedať, že toto je to čo cítime, aj keď by sme asi nemali…

Tempranillo je zradný kamarát. “Vlastne si myslím, že som iba jeden pohár vína ďaleko od toho, aby som si priznala, že to cítim takto už teraz. Takže by sme asi mali ísť spať…”

Po nervóznom tichu sa opatrne ozval. “Uži si posledný pohár vína a nech sa ti sníva o jednorožcoch.”

Nádych. Výchych.

“Nie, nemám v pláne ten pohár vína vypiť. Hovorí sa, že vo víne je pravda a ja si nie som istá, či som na tú pravdu pripravená…

Dobrú noc, môj posledný jednorožec.”

 

cover foto: bestofstockphoto.com