Se­dela som sama na gauči, za­ba­lená v deke a predo mnou na stole stál po­hár vína. Čer­vené, Tem­pra­nillo. Ako to mám rada. V po­zadí, od nie­koľko dní ne­vyp­nu­tého po­ačí­tača, sa ozý­vali tóny Ame­lie – Le Mou­lin. Pri tej skladbe sa rozp­la­čem na po­čka­nie skoro vždy, aj keď za to ne­mám za­pla­tené ako Hol­ly­wo­od­ska he­rečka.

Len tak som se­dela a roz­mýš­lala o Tebe. Môj vy­sní­vaný jed­no­ro­žec, na kto­rom som zbož­ňo­vala každú chy­bičku krásy. Za­čalo to dávno. Vlastne si už ani ne­pa­mä­tám ako, ale v túto chvíľu to asi ani nie je pod­statné. Čo je pod­statné je, že to za­čalo. Naj­skôr veľmi ne­vinne. Ne­skôr viac in­ten­zívne. Ale stále on­line. Každý na jed­nej strane kábla, po­tia­hnu­tého cez polku sveta. Každý so svo­jím vlast­ným ži­vo­tom, z kto­rého sme si kúsky skla­dačky po­sie­lali po troške, s pri­me­ra­ným od­stu­pom a po dô­klad­nom pre­fil­tro­vaní. O tro­chu ne­skôr nám to už za­čalo byť jedno. Fotky a ko­men­táre sa liali z môjho te­le­fónu ne­oča­ká­vane rýchlo. Sem tam vtipné, sem tam prek­va­pivé, sem tam milé, sem tam šo­ku­júce. No ani je­den z nás ne­pres­tal. Denne pri­bú­dali ti­sícky ki­lo­baj­tov na­šich roz­ho­vo­rov, de­lili sme sa o ra­ňajky, obed aj ve­čeru, o de­fekt na no­vom aute, o vý­let do mú­zea, o značku vína, o Hal­lo­we­en­skú vý­zdobu, o nové to­pánky a ob­čas aj o po­lo­nahú sel­fie pri čis­tení zu­bov.

posledny-jednorozec

foto: pin­te­rest.com

Čas ušiel ne­sku­tošne rýchlo. Z pár týž­dňov sa stalo pár me­sia­cov. Z pár me­sia­cov sa stal rok. Áno, za­žila som za ten čas pár úle­tov, som len člo­vek. No vždy ráno som sa vrá­tila k Tebe. Ľahla som si do vir­tu­ál­nej po­stele, za­kryla sa vir­tu­ál­nou pe­ri­nou, tou po Tvo­jej babke s tým šia­le­ným via­noč­ným vzo­rom. Vir­tu­álne som si pre­hrabla vlasy a schú­lila sa bliž­šie. Pre­lo­žila som si moju stu­denú nohu cez Tvoje ho­rúce telo a za­spala.

Viem, že nič z toho nie je re­álne. No viem, že by mohlo byť.

Bolo to v je­den uto­rok. Opý­tal si sa ma, či by sme sa stretli. Ko­nečne. Po tom všet­kom, čo sme si na­pí­sali, po tom, čo všetko som o Tebe ve­dela a čo všetko si ve­del Ty o mne. Bola som nad­šená. Tro­chu ner­vózna, no nad­šená.

Znelo to všetko tak re­álne. Už nie vir­tu­álne. Voľno z práce bolo re­álne. Kúpa le­te­niek bola re­álna. Pl­ná­no­va­nie vý­letu, pre­ze­ra­nie ho­te­lov, re­gis­trá­cia na Airbnb. To všetko bolo re­álne. Obaja sme sa te­šili. Úp­rimne….

No po­tom to prišlo. Pa­nika. Nie vir­tu­álna; ten svet zo­stal ne­po­ru­šený. Re­álna pa­nika z toho, čo sa stane, z toho čo bude, z toho ako to bude pre­bie­hať, čo sa stane ne­skôr – a hlavne, čo sa stane, keď sa naše cesty zase roz­de­lia? Ty máš svoj ži­vot a ja svoj, ne­mô­žeme opus­tiť svoje zá­väzky a utiecť do ne­zmáma. Toto nie je Ame­rická ko­mé­dia, toto je re­álny ži­vot, ja a Ty a všetko čo spolu máme….

Káble utíchli. Žiadne jed­notky a nuly sa ne­me­nili na nežné že­la­nia na dobrú noc. Žiadne pre­menné ne­boli po­trebné. Všetko mi zrazu prišlo ako e=mc2. Tak jed­no­du­ché. Tak lo­gické.

Bola so­bota, deň na­šeho plá­no­va­ného stret­nu­tia. Se­dela som sama na gauči a pila moje ob­ľú­bené Tem­pra­nillo. Z re­pro­duk­to­rov hrala Ame­lia. Rýchlo som na­ťu­kala správu.

“Presne v tejto chvíli sme mohli byť spolu.”

Od­po­veď na seba ne­ne­chala dlho ča­kať. “Áno, mohli.”

“Viem, že by som od­chá­dzala so zlo­me­ným srd­com. Preto, aký si. Preto, ako by si sa ku mne sprá­val. Preto, ako by si ma boz­ká­val na pery. Preto, ako by som sa s te­bou cí­tila. Preto, že by som si mu­sela zba­liť ku­for a od­le­tieť na­s­päť do môjho ži­vota. Bez teba.”

“To predsa ne­mô­žeš ve­dieť! Možno by si od­chá­dzala s myš­lien­kou, bože, to je de­bil…”

“Nie. Som si istá, že by som od­chá­dzala s myš­lien­kou: Bože, mi­lu­jem toho de­bila…”

Z dru­hého konca kábla za­znelo hl­boké ti­cho. Ni­kdy to ani je­den z nás ne­vys­lo­vil. Obaja sme to cí­tili. Ja ur­čite. No ni­kdy ne­mal ni­kto z nás dosť od­vahy to po­ve­dať na­hlas. Ne­chať tie jed­notky a nuly sply­núť do prav­di­vej po­doby. Ne­chať všetky ška­tuľky bez po­všim­nu­tia a iba tak si, úp­rimne po­ve­dať, že toto je to čo cí­time, aj keď by sme asi ne­mali…

Tem­pra­nillo je zradný ka­ma­rát. “Vlastne si mys­lím, že som iba je­den po­hár vína ďa­leko od toho, aby som si pri­znala, že to cí­tim takto už te­raz. Takže by sme asi mali ísť spať…”

Po ner­vóz­nom ti­chu sa opatrne oz­val. “Uži si po­sledný po­hár vína a nech sa ti sníva o jed­no­rož­coch.”

Ná­dych. Vý­chych.

“Nie, ne­mám v pláne ten po­hár vína vy­piť. Ho­vorí sa, že vo víne je pravda a ja si nie som istá, či som na tú pravdu pri­pra­vená…

Dobrú noc, môj po­sledný jed­no­ro­žec.”

 

co­ver foto: bes­tofs­tockp­hoto.com

Komentáre