No a ten moment nášho stretnutia bol osudný. Áno, konečne po dlhej dobe píšem. Šťastná a zmenená. A možno prosto len šťastná. Pretože zrazu, úplne nečakane, prišiel do môjho života niekto, pri kom som sa cítila krásne. Pri kom som sa správala ako ja. Bez akejkoľvek pretvárky. A on to zniesol, ba čo viac, bol z toho nadšený. On, ten chlapec sa do mňa zaľúbil v chvíľach, kedy by sa väčšina tvárila, že ma radšej nepozná. A ja? Neviem, ako sa to stalo. Nepoznám ani presný moment. No zamilovala som sa. Opäť. Po takom dlhom čase.
Po toľkých slzách a smútku som opäť cítila šťastie.
Ďakujem. Za to, že sa znova smejem. Verím v zázraky. Cítim sa krásne. Milujem. Áno, opäť. Viete koľkokrát som si povedala, že už nikdy nikoho nebudem mať? Že sa znova nezaľúbim? Chlapa v živote nepotrebujem? Haha. Až mi je teraz vtipne.
No stalo sa. Dva roky sme sa po škole obchádzali bez jediného pozdravu. A zrazu, za pár týždňov, sa nielen zdravíme, ale vychutnávame si každú spoločne strávenú chvíľu. A tie chvíle sú plné lásky.
Viem, neveríš tomu, že sa ešte niekedy pozrieš do očí chlapca s pocitom lásky. Ani nemusíš. Nepresvedčila by som ťa. Raz sa totiž presvedčíš sama. Príde to úplne nečakane. Ach koľkokrát som sa pri tejto klišé vete s chuti smiala nad tým, aká je to hlúposť. A teraz? Som zahanbená, že som to brala na ľahkú váhu. Život mi totiž ukázal svoju moc. Každému z nás ju ukáže, i keď v inej situácii. Takže zlatko.
Nikdy nehovor nikdy.
Malo to byť len podpísanie zmluvy a kino. Nič viac. A zrazu? Potrebovali sme sa vidieť opäť. A potom opäť a zas a znova a… Žeby všetko zmenil jeden dlhý pohľad? Alebo šialené pobehovanie po hračkárstve či snáď spánok v kine? Neviem. Ale jeden z tých momentov nášho stretnutia bol skrátka osudný.
