Netrvalo to deň, dva, mesiac, ale rok, roky… Kým sa z toho dostala úplne. Uvedomila si, že bojovala s rôznymi štádiami melanchólie, neistoty, podceňovania a klamstva. Kedy by sa najradšej ukryla pred celým svetom, kde sa cítila najbezpečnejšie. Utekala. Na rôzne miesta. Do rôznych krajín. Stále jej niečo chýbalo, stále to nebolo ono. Nebola spokojná. S nikým, ani sama so sebou….
Tie roky prišla na to, že to nie je spôsobené okolnosťami, ani inými ľuďmi, ale ňou samou. Pred sebou neutečie. Kdekoľvek bude, s kýmkoľvek, v akúkoľvek hodinu. Možno. Možno, keby vtedy našla v sebe vnútornú silu a odhodlanie tomu všetkému čeliť, možno by to vyzeralo inak. Dokončila by, čo si predsavzala, úspešne dokončila veci, ktoré bolo treba zvládnuť, ostala sama sebou a uzavrela jednu dôležitú kapitolu svojho života. Predsa, prišla aj pomoc. V podobe blízkeho človeka. Lenže, vtedy to ešte nechápala. Nevedela, akú dôležitú úlohu zohrá v jej doterajšom živote. Už to totiž dávno vzdala…
zdroj: unsplash.com
Bolo nesmierne ťažké pasovať sa s realitou. Padnúť do nej zo dňa na deň. Čeliť ohováraniu, strate blízkych a dôvery. Prísť o všetko, čo ju robilo, tak výnimočnou. Nič nás totiž nenaučí viac ako pád a opätovné vstávanie. To posilní najviac.
Áno, mohla tak vyviaznuť aj ona. Predsa, toľkokrát si ten istý scenár prehrávala stále dokola, konšpirovala nad tým, keby bolo keby. Lenže minulosť už nezmení a musela sa s ňou zmieriť. Tak ako so všetkým ostatným, čo nasledovalo potom. Čomu sa musela postaviť ako pred súd. Dôležité bolo pripustiť si tú chybu, zmieriť sa s tým, že jednoducho to tak malo byť a osud s ňou mal iné plány…
Netreba sa vzdávať v prvých momentoch, aj keď niekedy ako v takom prípade, bola postavená pred rozhodnutie, buď alebo a jednoducho zlyhala. Nebolo na tom predsa nič zlé. Len bolo treba ísť ďalej a minulosť prenechať minulosti…
